Ako to vidím ja

Pred 459 rokmi – 15. februára 1564 – sa v Pise, talianskom meste preslávenom naklonenou vežou, narodil jeden z najvýznamnejších mysliteľov doby Galileo Galilei (1564 – 1642). Dnes uznávaný ako jeden zo zakladateľov modernej vedy, založenej na experimentovaní a systematizácii takto získaných poznatkov.

Galileo bol nápaditý a všestranný vedec.

Ja osobne si z jeho diela najviac vážim predovšetkým Galileov mechanický princíp relativity. Týmto pojmom sa označuje skutočnosť, že mechanický pohyb telies prebieha v rovnomerne a priamočiaro sa pohybujúcich (tzv. inerciálnych) súradnicových sústavách – rovnako. Okrem toho ešte, že už pritom uvažoval aj so zotrvačnosťou telies.

Zotrvačnosť telies jednoznačne súvisí s energiou mechanického pohybu. Galileo, ako prvý, formuloval myšlienku relatívnosti pohybov. Podľa toho sa aj teleso, ktoré pozorujeme v pokoji, nejakým spôsobom v priestore pohybuje. Proste, pokoj je špeciálnym prípadom pohybu.

A tu je kameň úrazu. Ak by mala byť kinetická energia objektívnou mierou mechanického pohybu telies a ak môžeme na každé konkrétne teleso nazerať, že sa – súčasne! – nachádza aj v stave (relatívneho) pohybu aj (vnímané z iného pohľadu) v stave relatívneho pokoja, nedá sa tento rébus riešiť inak ako predpokladom, že kinetická energia je relatívna fyzikálna veličina. Súčasní fyzici bez mihnutia oka tvrdia, že „nevieme, čo je to energia“.

Isaac Newton (1642 – 1726/27), ktorému moderná veda vďačí za všeobecný  gravitačný zákon, tiež ešte nič nechyroval o energii, si osvojil aj myšlienku mechanického princípu relativity aj pojem zotrvačnosti.

Zákon zotrvačnosti dnes poznáme ako prvý z trojice Newtonových pohybových zákonov. Teleso sa môže pohybovať (vlastnou zotrvačnosťou) aj bez pôsobenia sily. Ale, čo vlastne spôsobuje zotrvačnosť mechanického pohybu?

Jeden – ako napríklad ja – by povedal, že zákon zotrvačnosti je prirodzeným dôsledkom buď zákona zachovania energie alebo zákona zachovania hybnosti. Dnešní fyzici si však osvojili (prakticky ničím nepodložený) Machov princíp (Ernst Mach, 1838 – 1916) – pomerne vágne formulovanú hypotézu, že zotrvačnosť telies je spôsobená gravitačným pôsobením okolitej (i veľmi vzdialenej) hmoty. Táto predstava výrazne ovplyvnila aj Alberta Einsteina (1879 – 1955) pri formulovaní jeho všeobecnej teórie relativity.

Teda, tažko mi je súhlasiť s konštatovaním Wikipédie, že osobnosťou Galilea Galileiho sa uzatvára (prvé veľké) obdobie definitívneho prerodu špekulatívnej, o aristotelizmus sa opierajúcej prírodnej filozofie, ktorá uvažovala v pojmoch kvalít, na modernú vedu o prírode, ktorá kvantifikujúcimi postupmi vyjadruje dynamické zmeny stavu.

Dnešok je špekulatívnou povahou modernej vedy priam presiaknutý. Napríklad, kozmológia je ukážkovým príkladom, ako sa dnes veda priam zvrháva na akési (pre mňa) čudesné vedecké náboženstvo a kozmológovia (ale nie len tí) sa postupne menia na akýchsi kňazov vedy. Každý, kto s nimi nesúhlasí, sa dnes musí báť (našťastie len) o svoje profesionálne postavenie, podobne ako sa kedysi musel Galileo obávať moci cirkevnej inkvizície. Vytvorili si vlastnú „akademickú“ (pseudo)inkvizíciu, ktorá už nedohliada na duše hriešnikov, ale na udeľovanie grantov na vedecké projekty. V tomto zmysle je odborník odborníkovi sokom.

To už dnes nie sú (veľakrát) vedci, ale obyčajní „nevedomí učenci a učení nevedomci“, ako o nich svojho času písal Mikuláš Kuzánsky (1401 – 1464).Takí nie sú schopní racionálne nadviazať na Galileov odkaz.

Viem, nie je to lichotivý názor na stav dnešnej vedy. Ale, žiaľ, je to pravda. A vedel by som to aj dokázať, keby „sa mi doprialo sluchu“.

Je nepochybné, že súčasné globálne problémy, ktorých synergia sa neúprosne stupňuje, možno zvládnuť len pomocou vedy a techniky. Ale, keď sa dnes lepšie prizrieme úrovni napríklad takej fyziky, čo vidíme? Žiadna solídna koncepcia, ktorá by svojou úrovňou zodpovedala začiatku tretieho tisícročia. Síce je tu množstvo poznatkov, ale z nich mnohé nesprávne vyhodnotené a „systematizované“ do zopár modelov – áno, len modelov! – ktoré (až na výnimky) navzájom ani nesúvisia.

Hlavná vec, že laickú obec teoretici „baláchajú“ hľadaním akejsi „teórie všetkého“… (Ak by také niečo aj naozaj existovalo, asi by to bolo dobré len na ony dve veci.)

K diskusii –

Odpoveď diskutérovi s nickom „Milan 1“:

Rozum mi hovorí, aby som sa s vami „nebabral“, ale urobím výnimku.

Ja som napísal článok k určitému výročiu v súvislosti s Galileom Galileim. Nazdávam sa, že článok je rozumne ladený, a – najmä – v ňom uvedené myšlienky sú neanonymné, uvedené pod mojím menom.

Vy ste napísali – anonymne – že sa mi sluchu dostalo, ale čosi – nevedno presne čo – som nedokázal. Existuje určitá miera pravdepodobnosti, že vaša mentálna úroveň dosahuje schopnosti „intelektuálneho trpaslíka“ a že máte možno len zlomok vedomostí Galileových (alebo mojich). Ja sa – na rozdiel od vás – vyjadrujem v tomto prípade konkrétne; síce tiež len bez dôkazov, ale načo by vám boli, keď vy z prítmia anonymity dokážete (aj) takto „tliachať“?

Vám podobných som v diskusiách na blogovisku Sme nazýval „havkáčmi“.

Odpoveď diskutérovi pod nickom „agud“:

Neviem, ako myslíte svoje tvrdenie, že  vzorec na výpočet mechanickej práce je v rozpore s Newtonovým zákonom zotrvačnosti. Zaujímalo by ma  vaše vysvetlenie v tejto veci. Ale ináč, ten vzorec je vcelku správny – za predpokladu, že Newtonove pohybové zákony predstavujú len fyzikálny model (predovšetkým sa to týka zákona sily, ktorý je vyjadrený kvantitatívne, ostatné sú len kvalitatívne), podobne ako sú „modelovými“ zákonmi aj Keplerove zákony. Pretože je vylúčené, aby sa planéty (čo len v našej slnečnej sústave) objektívne pohybovali doslovne okolo Slnka. Keplerove zákony sú síce užitočné, ale vyučovať ich v školách bez príslušného komentára znamená „zakladať klapky na oči“ niektorým nič netušiacim žiakom či študentom a vytvárať tak predpoklady ich nespôsobilosti pochopiť neskôr zložitejšie súvislosti.  

Odpoveď diskutérovi pod nickom „aldebaran“:

Mne diskutér „Milan1“ nevadí. Môžete mať pravdu, že kdesi patrí medzi najlepších diskutérov, ale v tejto diskusii sa rozhodne „neblysol“.

Poznámka k diskusnému príspevku diskutéra s nickom „Spozabukakuk“:

Hoci váš príspevok reaguje na diskusný príspevok „aguda“, chcem len poznamenať, že je chybou, keď, keď sa vedci sústreďujú iba na hľadanie dôkazov v prospech existujúcich teórií, a nesnažia sa spájať tieto teórie do vzájomných súvislostí, pretože – paušálne povedané –  „všetko so všetkým súvisí“. Spomínate pochybnosti, ale je zaujímavé, že súčasní vedci (skôr „vedátori“) si spomedzi pochybností vyberajú, ako sa im to hodí. Ako je možné, že im nevadí viac ako sto rokov starý výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu (1881)? Dodnes ostal nevysvetlený, ak pravda neberieme do úvahy Einsteinove postuláty špeciálnej teórie relativity, ktoré sú z tohto pohľadu prinajlepšom len výhovorkami ohľadom neschopnosti podať racionálne vysvetlenie, prečo nemožno nijakým fyzikálnym experimentom preukázať tzv. objektívny pohyb Zeme.

Je zrejmé, že nám tým príroda niečo neklamne signalizuje, a kým to vedátori nepochopia, moderná veda nikdy nebude tým za čo by ju chceli „vedátori“ vydávať. Bez správneho chápania objektívnej reality nemá ľudstvo šancu na lepšiu budúcnosť.

Odpoveď diskutérovi s nickom „agud“ na príspevok z 20.2. (13:31) –

Vaše uvažovanie je chybné z nasledujúceho dôvodu. Použijem váš príklad.

Na teleso s hmotnosťou 5 kg pôsobí sila 10 N a udeľuje mu zrýchlenie 2 m/s2. Za 1 s dosiahne teleso rýchlosť 2 m/s, a to na dráhe dlhej jeden meter. Keby sila prestala v tom okamihu pôsobiť, teleso by sa z dôvodu vlastnej zotrvačnosti pohybovalo nastálo rýchlosťou 2 m/s. Keďže sila pôsobí ďalej, na dráhe ďalších troch metrov (pretože za dve sekundy urazilo dráhu dlhú štyri metre) zrýchlila pohyb telesa na 4 m/s.

Keby bola pravda, že na zmenu rýchlosti z 2 m/s na 4 m/s je potrebné vykonať rovnaké množstvo práce ako pri zmene rýchlosti telesa z 0 m/s na 2 m/s, pôsobiacej sile 10 N by mal nato stačiť len ďalší jeden meter dráhy (t.j. úsek medzi prvým a druhým metrom), ona však v skutočnosti nato potrebuje trikrát dlhšiu dráhu (úsek medzi prvým a štvrtým metrom). A to ešte zanedbávame relativistický nárast hmotnosti zrýchľovaného telesa, ktorý má za následok, že konštantná sila zrýchľuje pohyb telesa (v závislosti od času) čoraz menej a menej.

Nepoznám dôvod, prečo ste sa rozhodli ignorovať význam práce z hľadiska energie. Vaše tvrdenia o spojitosti vykonanej práce a impulzu sily, resp. o spojitosti kinetickej energie a hybnosti, sú chybné. Hoci je pravda, že impulz sily spôsobuje zmenu hybnosti.