Ako to vidím ja

(Povedz, kde tie kvety sú)

Opäť si, v týchto dňoch, pripomíname výročie ukončenia vojenských operácií v Európe v rámci druhej svetovej vojny. Tentoraz už 81. výročie.

Druhú svetovú vojnu rozpútali v Európe Nemci a v ázijskom tichomorí Japonci. Tento celosvetový vojnový požiar si vyžiadal mnoho miliónov obetí, z radov armád i spomedzi nevinného civilného obyvateľstva. Ale zazlievajúce hlasy voči tým, čo tento požiar rozpútali, napočudovanie buď vôbec nepočuť alebo len veľmi málo. Aj tak by to bolo zbytočné. – Veď nikto z nich už prakticky nežije. A keby aj žili, už to neodčinia. Čo sa stalo, stalo sa!

Súčasníkom zostáva len poučiť sa z tejto tragédie, aby sme nezopakovali tie isté neodčiniteľné chyby.

Ostali však, a sú medzi nami, tzv. (stále vojnychtiví) „pohrobkovia“, snažiaci sa zhanobiť pamiatku mnohých tých, čo už dávno odpočívajú v pokoji, predovšetkým pamiatku – pre nás významnej – sovietskej Červenej armády, ktorá oslobodila (okrem niektorých iných európskych štátov) celé Československo. Len tak sa mohlo stať, že dnes počúvame, napr. – namiesto oslobodenia – o dobytí Bratislavy. Ale o zbytočnom zbombardovaní vtedajšej bratislavskej rafinérie Apollo 20. septembra 1944 nepočuť ani slovo!

Čo s tým všetkým nevďakom však majú padnuvší vojaci, ktorí odpočívajú na vojnových cintorínoch? Netreba zabúdať, že keby nie ich obetí, mnohí z nás­ – aj z radov frfľajúcich „pohrobkov“ – by dnes celkom určite neexistovali! Ale, ako vidno, im to treba stále pripomínať.

A pritom, určitej piety sa u nás na Slovensku dostalo (najmä po r.1989) aj padlým nemeckým vojakom, zásluhou Karpatskonemeckého spolku, ktorý vznikol v roku 1990.

Tragickosť (každej) vojny, si dávno pred nami uvedomovali mnohí významní predstavitelia svetovej verejnosti. Medzi nimi aj umelci – napríklad tvorcovia protivojnových filmov alebo speváci.

Marlene Dietrichová (1901 – 1992) naspievala v r. 1962 protestsong „Sag mir, wo die Blumen sind“, inšpirovaný ukrajinskou ľudovou piesňou z románu Michaila Šolochova „Tichý Don“, diela odmeneného v r. 1965 Nobelovou cenou za literatúru.

Napriek tomu sme dnes súčasníkmi vojnového konfliktu na Ukrajine!

Keď sa to tak vezme, pravdu mal Július Fučík, český novinár a komunistický odbojár, keď pred svojou popravou napísal. „Lidé, měl jsem vás rád. Bděte!“

Povedz, kde tie kvety sú (1960) 

Povedz, kde tie kvety sú, kam sa podeli?

Povedz, kde tie kvety sú, čo sa stalo?

Povedz, kde tie kvety sú – dievčatá ich narýchlo odtrhli.

Kto to kedy pochopí? Kto to kedy pochopí?

Povedz, kde tie dievčatá sú, kam sa podeli?

Povedz, kde tie dievčatá sú, čo sa stalo?

Povedz, kde tie dievčatá sú – chlapi si ich narýchlo vzali.

Kto to kedy pochopí? Kto to kedy pochopí?

Povedz, kde tí chlapí sú, kam sa podeli?

Povedz, kde tí chlapi sú, čo sa stalo?

Povedz, kde tí chlapi sú – odišli, vojna začína.

Kto to kedy pochopí? Kto to kedy pochopí?

Povedz, kde tí vojaci sú, kam sa podeli?

Povedz, kde tí vojaci sú, čo sa stalo?

Povedz, kde tí vojaci sú – nad hrobmi vanie vietor.

Kto to kedy pochopí? Kto to kedy pochopí?

Povedz, kde tie hroby sú, kam sa podeli?

Povedz, kde tie hroby sú, čo sa stalo?

Povedz, kde tie hroby sú – kvety sa kolíšu v letnom vetre.

Kto to kedy pochopí? Kto to kedy pochopí?

Povedz, kde tie kvety sú, kam sa podeli?

Povedz, kde tie kvety sú, čo sa stalo?

Povedz, kde tie kvety sú – dievčatá ich narýchlo odtrhli.

Kto to kedy pochopí? Kto to kedy pochopí?

© preklad a ilustračný záber: Lýdia Koňárová