Ako to vidím ja

Náhodou som dnes natrafil na hutnú informáciu o živote Pavla Dvořáka (1937) z dielne Spolku Milana Rázusa. Pavel Dvořák patril k osobnostiam, ktoré ma nejakým spôsobom zaujali. Imponovali mi jeho vystúpenia v televíznych dokumentoch venovaných rôznym obdobiam slovenskej histórie. Rôzne historické udalosti vedel podať pútavo, jeho prejav bol doslova neopakovateľný.

Vždy, keď natrafím na programoch českých televízií na vystúpenie jeho menovca (?) Otomara Dvořáka (1951), ktoré je len odleskom vystúpení Pavla Dvořáka, vždy si ho pripomeniem.

Keď som teda natrafil na internete na informáciu o dnešných nedožitých 90-tych narodeninách Pavla Dvořáka, rozhodol som sa ponúknuť spomienku Spolku Martina Rázusa naň v plnom znení aj do priestoru blogoviska Pravdy. Reprodukoval som tiež niektoré obrazové prílohy. (Dúfam, že autor textu mi to prepáči.)

Tak teda. –

13. mája 1937 sa narodil v Prahe PAVEL DVOŘÁK historik, spisovateľ a publicista. Napísal viacero kníh a článkov, v ktorých sa populárnym štýlom venoval hlavne slovenskej histórii. Zomrel 21. decembra 2018.

V zime 1939/1940 spolu s matkou Martou, herečkou plzenského divadla, a otcom Františkom, technikom a elektrikárom Škodových závodov Plzeň, prišiel do Bratislavy. V roku 1955 maturoval na jedenásťročnej strednej škole na Ulici Červenej armády.

V roku 1959 sa stal redaktorom denníka Pravda. Po promócii na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v odbore história v roku 1960 nastúpil na dvojročnú základnú vojenskú službu v Plaveckom Podhradí a na letiskách v Trenčíne a na Sliači.

V rokoch 1963 – 1968 bol redaktorom krajovej redakcie Práce v Košiciach. V roku 1966 získal čestné uznanie nakladateľstva Naše vojsko Praha za zbierku poviedok Farby kaki. Po návrate do Bratislavy v roku 1968 pôsobil ako redaktor v časopise Výber. V roku 1971 prešiel do hudobného vydavateľstva Opus. V rokoch 1974 – 1976 bol publicistom v slobodnom povolaní.

V rokoch 1976 – 1979 absolvoval študijný pobyt v Historickom ústave SAV v Bratislave a 1980 – 1983 v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Od roku 1984 bol redaktorom časopisu Československý voják. V roku 1990 pôsobil ako redaktor nového denníka Národná obroda. V 90. rokoch sa stal tvárou seriálu s názvom Stopy dávnej minulosti kedysi bežiacom na RTVS (alebo vtedy STV).

Od roku 1991 viedol vydavateľstvo RAK (zameriava sa najmä na historizujúcu literatúru faktu, prezentovanie prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov, memoárovú literatúru a pod.), ktoré založil v Budmericiach kde aj žil, pôsobil a kde je aj pochovaný. Jeho manželkou bola historička Daniela Dvořáková. Prvou manželkou Pavla Dvořáka bola známa spisovateľka Helena Dvořáková, ktorá napísala známy román Fúkni do púpavy.

Dielo

• 1967 – Máte radi Matušku? (spolu s Petrom Brázdom, Evou Horáčkovou a Aloisom Čulíkom)

• 1969 – Ľudia roku 1968 (Malý Výber) (zošrotované v r. 1970)

• 1969 – Poď sa so mnou hrať (leporelo – aj v češtine, maďarčine a lužickej srbčine)

• 1970 – Svet nahoty (Malý Výber) (zošrotované v r. 1970)

• 1974 – Odkryté dejiny I. (Dávnoveké Slovensko)

• 1975 – Odkryté dejiny II. (Staré Slovensko)

• 1978 – Odkryté dejiny III. (Predveká Bratislava)

• 1980 – Odkryté dejiny IV. (Prví ľudia v Československu)

• 1983 – Hriešnikov návrat

• 1983 – Lovci mamutov a tí druhí

• 1984 – Odkryté dějiny (První lidé na území Československa)

• 1985 – Zázrak obilného zrnka

• 1992 – Môj prvý atlas

• 1992 – Bratislava-Podhradie (Svedectvo pohľadníc) (s L. Ševcom)

• 1992 – Rošáda (filmová poviedka)

• 1993 a 1995 – Zlatá kniha Bratislavy

• 1993 – Podivný barón (Kniha o nevšednom osude baróna Emila Friedricha Johannesa Hoenninga O´Carroll)

• 1994 – Kto zabil Viliama Žingora? (Cisár, deväť prezidentov a jeden ľudský osud)

• 1999 – Krvavá grófka (s Karolom Kállayom)

• 1999 – Farby kaki (Prečo som sa nestal spisovateľom)

• 1993 – Zlatá kniha Bratislavy

• 2002 – Stopy dávnej minulosti 1 (Slovensko v praveku)

• 2003 – Stopy dávnej minulosti 2 (Slovensko v staroveku)

• 2004 – Stopy dávnej minulosti 3 (Zrod národa)

• 2005 – Stopy dávnej minulosti 4 (Slovensko v Uhorskom kráľovstve)

• 2006 – Prvá kniha o Bratislave

• 2006 – Pictoria (Najstaršie dejiny Slovenska v reči obrazov)

• 2007 – Druhá kniha o Bratislave

• 2009 – Stopy dávnej minulosti 5 (Slovensko v stredoveku)

• 2010 – Tretia kniha o Bratislave

• 2011 – Štvrtá kniha o Bratislave

• 2012 – Piata kniha o Bratislave

• 2013 – Stopy dávnej minulosti 6 (Slovensko v stredoveku. Čas cudzích kráľov)

• 2014 – Stopy dávnej minulosti 7 (Slovensko na konci stredoveku)

• 2016 – Stopy dávnej minulosti 8 (Slovensko v čase tureckých vojen. Smrť sultána Sulejmana)

• 2018 – Stopy dávnej minulosti 9 (Posledný Turek. Stavovské povstanie a koniec osmanských vojen)

Dokumentárne TV programy

• 29× Hľadanie stratených svetov (2011)

• Hľadanie príbehu (2007)

• Veľké jasovské dobrodružstvo (2005)

• 9× Putovanie storočiami s Pavlom Dvořákom (2000)

• 56× Stopy dávnej minulosti (1993)

• 20× Múzeum života (1982)

• 2× Svätoplukova ríša (1980)

Ocenenia

• 1994 – Cena SAV za popularizáciu vedy

• 1994 – Medzinárodná Cena Egona Ervína Kischa za Zlatú knihu Bratislavy

• 1997 – Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra

• 2000 – Medzinárodná Cena Egona Ervína Kischa za Krvavú grófku

• 2001 – Cena Pražského knižného veľtrhu za Krvavú grófku, najkrajšiu knihu ilustrovanú fotografiami

• 2002 – Cena za najkrajšiu knihu sveta za rok 2001 (UNESCO award for the most beautiful book in the world), udelená nemeckou komisiou UNESCO v spolupráci s nadáciou Stiftung Buchkunst na knižnom veľtrhu v Lipsku za Kroniku anonymného notára kráľa Bela (Gesta Hungarorum), na vydaní ktorej sa podieľal historik Vincent Múcska (kniha bola ako jediná vybratá spomedzi 749 titulov z 31 krajín celého sveta)

• 2002 – Cena Ministerstva kultúry SR – Najkrajšie knihy Slovenska

• 2002 – za knihu Stopy dávnej minulosti 1. – Slovensko v praveku

• 2007 – Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky