Ako to vidím ja

Fico prišiel na oslavy do Kremľa v sobotu predpoludním, kde ho privítala čestná stráž a orchester. Na prehliadke na Červenom námestí v Moskve sa však nezúčastnil. Úctu padlým vojakom vyjadril už v piatok tesne po pristáti v hlavnom meste Ruska. „Považoval som za dôležité prejaviť úctu a rešpekt tým vojakom Červenej armády, ktorí padli pri oslobodzovaní Slovenskej republiky. To boli desaťtisíce mladých ľudí. Každému, kto kritizuje moje postoje, odkazujem – choďte sa pozrieť na Slavín do Bratislavy. Choďte sa pozrieť na najväčšie vojenské cintoríny na Slovensku,“ uviedol ruským novinárom. (https://www1.pluska.sk/spravy)

Pri čítaní tejto (a podobných správ) ma napadajú dva dojmy. –

Po prvé. Kým donedávna bolo všetko ruské „fuj“ (okrem ruských energonosičov, ktoré pokútnymi cestami doputovávali aj do západnej Európy), podobná hystéria pomaly ale isto ustupuje. Napríklad ruskí športovci, ktorým nie tak dávno znemožnili súťažiť na olympijských hrách, už dlhší čas svojou účasťou zvyšujú (prostredníctvom svojej výkonnosti) návštevnosť športových podujatí na Západe, pretože o peniaze ide až v prvom rade.

Po druhé. Úmerne tomu, ako sa postupne (neraz až vypuklo) ukázali závažné problémy s nekritickým prijímaním rôznych imigrantov do krajín schengenského priestoru (s čím začala Frau Merkel), proti čomu sa prakticky ako jediný premiér – zato energicky – postavil v Maďarsku Viktor Orbán, opadla aj vlna nadšenia nad „potenciálom imigrantov pre Európu“.

Takže je celkom dobre možné, že Róbert Fico je druhým európskym štátnikom formátu Viktora Orbána, ktorý svojimi návštevami Moskvy „zachraňuje Európe tvár do budúcnosti“, aj keď to teraz „Európa“ odsudzuje.

Vojnový konflikt na Ukrajine relatívne zanedlho skončí, a to – s vysokou pravdepodobnosťou – bez toho, aby Ruská federácia nedosiahla svoje pôvodné ciele. A potom sa zrazu znova začne operovať s mantrou, že „politika je umenie možného“ (viď pokrytecké prepadnutie Iránu zo strany USA a Izraela počas prebiehajúcich rokovaní s predstaviteľmi Iránu), a európski lídri budú cestovať do Moskvy „ako na klavír“. Lebo už nepôjde len o peniaze, ale aj o energie.  

Taká situácia tu už raz bola.

Francúzsky prezident de Gaulle podporoval politiku uvoľňovania (politického) napätia aj tým, že rozvíjal obchodné vzťahy so ZSSR. Ruský zemný plyn začalo Francúzsko dovážať v roku 1970. Postupne odber zvyšovalo, až napokon v roku 1982 podpísalo (pre ostatný Západ) „kontroverznú“ dohodu o dovoze osem miliárd kubických metrov sibírskeho plynu ročne, čo vykrývalo asi tretinu francúzskych potrieb plynu.

Keby ZSSR, v spolupráci s ostatnými štátmi Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), nebol vybudoval plynovody a ropovody smerom na západ, ktoré teraz Západ „okázalo“ nepotrebuje, nebolo by to bývalo možné. A, dá boh, ani to – po dokončení plynovodov smerom na východ – už viac možné nebude.

Odpoveď diskutérovi s nickom „fúrik“ (15:11):

Zrejme ste nepochopili pointu. – Tak ako sa svojho času de Gaulle nerozpakoval „obchodovať“ so ZSSR, keď to ostatným ešte „nevoňalo“ – alebo ako Viktor Orbán nariadil stavať hraničné ploty proti nekontrolovanému pohybu imigrantov po balkánskej trase – O TO TU IŠLO: Orbána za stavanie plotov všetci odsudzovali, a teraz skromne čušia, lebo to bolo predvídavé a jediné rozumné riešenie – tak aj R. Fico (možno) návštevou Moskvy pri oslave Dňa víťazstva prejavuje štátnickú predvídavosť v prospech všetkých politických mudrlantov, ktorí vymysleli aj takú sprostosť: neobchodujme s Rusmi, lebo ich tým podporujeme vo vojne s Ukrajinou. Teraz „držia hubu“ a platia za ropu – aj Rusom – podstatne viac; už nezáleží na tom, že tým podporujú vojnu (nielen) na Ukrajine?

Odpoveď „Fúrikovi“ (15:22)

Máte to nejako domotané. – Ak bolo Slovensko porazené sovietskou (mnohonárodnostnou) armádou, potom bolo „porazené“ aj pomocou 1. čs. armádneho zboru gen. L. Svobodu (to boli akože kolaboranti? – a lá Vlasovci, ktorí stáli na strane Nemcov)?

Vaša osobná zaujatosť fyzickým vzhľadom R. Fica ma nezaujíma. Možno by však nebolo od veci z vašej strany pridať aj svoje vlastné foto, aby sme všetci vedeli, ako vyzerá taký Fúrik.

Odpoveď diskutérovi s nickom „mirius“ (16:01)

Prvú vetu vášho príspevku chápem takto: Fico navštívil vojnového zločinca (zrejmä máte na mysli V. Putina), a tým – akože – robí reklamu vojne (oficiálne ŠVO) na Ukrajine. To je váš pohľad na vec. Ale, ak máte pravdu, že Putin je vojnový zločinec, z Ficovho hľadiska na tom až tak nezáleží (môj – akože – názor), keďže on navštívil aj iných vojnových zločincov, za všetkých stačí menovať D. Trumpa. Teda, jeden zločinec hore-dole.

Ruské ciele ŠVO (podľa môjho chápania situácie) spočívajú predovšetkým, z hľadiska geopolitickej bezpečnosti, v snahe koexistovať s Ukrajinou ako s „nárazníkovým“ pásmom medzi členskými štátmi NATO, v súvislosti s ktorým bolo Gorbačovovi prisľúbené, že bude zrušené (ale na rozdiel od Varšavskej zmluvy, ešte sa tak nestalo, naopak bolo rozšírené a priblížilo sa k hraniciam RF) a územím Ruskej federácie. To je logická poistka pre prípad vojny medzi týmito aktérmi. Ak by došlo na pozemné operácie, bojovalo by sa najprv na území Ukrajiny. Ukrajina by v tomto mala smolu. To je ale dôvod, aby sa snažila vychádzať – udržiavať mier – s obidvomi stranami. Keby bol na Putinovom mieste hocikto iný, jeho štátnickou povinnosťou by bolo usilovať sa o tento prvoradý cieľ. Že sa Ukrajinci nechali, z tohto hľadiska, jednostranne (od Západu) nahovoriť na riskantné konanie vo vzťahu k RF, je to v prvom rade ich chyba: bojuje sa tam – na ich vlastnom území – kde bola pôvodná snaha, aby sa už bojovať nikdy (myslím teraz na 2. svetovú vojnu) nemuselo. Ostatné aspekty sú menej podstatné.

Čo sa týka voľnomyšlienkárstva, aj vy sa prejavujete ako voľnomyšlienkár (asi bez toho, aby ste vedeli, čo tento pojem zahŕňa): Napriek všetkej logike, prečo si pripomenúť (cez spomienku na víťazstvo) pamiatku obetí 2. svetovej vojny, predovšetkým pôvodom zo ZSSR, v Moskve, podsúvate svoj dojem ako tvrdenie, že R. Fico návštevou Moskvy koná reklamne. Okrem toho, odkiaľsi ste „vypriadli“ tézu(?), že voľnomyšlienkári nepodporujú vojnu. Pritom je viac ako isté, že príčinou všetkých vojen je buď hmotný prospech veľkého rozsahu (to priznával už Platón) alebo ideologický konflikt, kde etablované idey sa snažia odolať novým myšlienkam (ideám) – najlepšie tým, že ich zničia.