Ako to vidím ja

Tak sme zase raz na Slovensku absolvovali jedno neúspešné referendum. Edko Heger je šťastím celý bez seba. Nepochybujem o tom – videl a počul som ho dnes opäť v televízii „drmoliť“ jeho utkvelé mantry, a to tempom, ktoré sa už nápadne začína podobať na „rýchlu“, ústretovú reč predsedu NR SR kedykoľvek pred televíznymi kamerami.

Edko pôsobil dojmom, akoby bol „ovanutý“, no možno ho to len ovládla radosť, že jeho poverená vláda môže – ešte dlho, až predlho – robiť kopu dôležitých vecí okrem kúrenia a svietenia v tomto štáte. Prinajmenšom do septembra (do samoposledného dňa v mesiaci), a – ktohovie – napokon možno až do termínu ďalších „riadnych“ parlamentných volieb.

Svoje pritom určite zohralo aj vedomie (len) 27-percentnej účasti voličov vo včerajšom referende. A tiež vedomie, že pri hlasovaní poslancov NR SR o zakotvení zákona o „samorozpustení“ parlamentu, t.j. o predčasnom skončení jeho funkčného obdobia z vlastnej vôle poslancov, do Ústavy SR, sa v žiadnom prípade nedosiahne zhoda 90-tich poslancov.

Ibaže! –

Položme si otázku, odkiaľ sa vzala potreba, resp. snaha podsunúť (slaboduchším) poslancom – a koniec-koncov celému národu – myšlienku, že na odsúhlasenie takéhoto zákona treba minimálne 90 poslancov.

Dojem tejto „potreby“ vznikol pravdepodobne zo snahy Ústavného súdu SR precizovať podmienky „samorozpustenia parlamentu“ tým spôsobom, že by sa to dostalo do ústavy.  Keďže ústava obsahuje ústavné zákony, malo by sa jednať aj v tomto prípade o ústavný zákon. A ústavný zákon musí byť schválený ústavnou väčšinou v NR SR, preto tá požadovaná 90-tka.

Potiaľ je všetko jasné, logické a zrozumiteľné. Ibaže je tu jedno malé, ale podstatné ALE. –

Ústavný súd SR je tiež len inštitúcia podriadená zákonodarstvu SR, ani on nemôže „stáť nad Ústavou SR“.

Keď ústavní sudcovia poukázali na fakt, že Ústava SR neobsahuje bližšie inštrukcie na „samorozpustenie parlamentu“, to ešte neznamená, že kvôli tomu musí vzniknúť špeciálny ústavný zákon. Napokon – Slovensko má už v tomto smere precedens, a nie jeden, ale hneď viacero. A nič strašné sa preto nestalo.

Prečo? – Pretože skončenie činnosti každého jedného parlamentu predstavuje len krátku epizódu v riadení štátu. Končiaci parlament bude zakrátko – plánovane – nahradený novozvoleným parlamentom, tak čo?!

Ďaleko horšie je to s nefunkčným parlamentom, ktorého znefunkčnenie spôsobila, napríklad, aj vláda neschopná sa zhodnúť na podstatných opatreniach.

V súvislosti s referendom, právnici (a rôzni komentátori ústavného práva) voličom pripomínali, že v referende nemožno rozhodovať o otázkach, ktoré by, napríklad, obmedzovali základné ľudské práva čo len pre špecifickú skupinu v spoločnosti. Naopak – rozširovať referendom podobné práve – ide (vraj) bez problémov.

A teraz si zosumarizujme, čo zo všetkých tu spomenutých momentov vlastne vyplýva. –

Po prvé.

Ústavný súd, ktorý napokon vznikol tiež len „z vôle ľudu“, nemôže NR SR „predpisovať“, čo musí, čo môže a čo nemôže obsahovať Ústava SR. (Ústava nemôže obsahovať len to, čo by bolo v očividnom rozpore s, napríklad, už platnými ústavnými zákonmi.) Preto, doporučenie ústavného súdu zakotviť podmienky „samorozpustenia NR SR“ priamo do Ústavy SR, možno považovať nie za PRÍKAZ ale len za DOPORUČENIE pre poslancov tak urobiť.

Po druhé.

Keďže už teraz máme v Ústave SR zakotvené, že „všetka moc pochádza z vôle ľudu“ a že, z právneho hľadiska, máme na Slovensku zastupiteľskú demokraciu, v praxi to znamená, že „ľud – v demokratických parlamentných voľbách – prakticky všetku svoju zákonodárnu moc, t.j. moc „najvyššiu v štáte“, delegoval na svojich zvolených zástupcov v NR SR. Oni potom rozhodujú o zákonoch, aj o tom, akú právnu silu tieto zákony musia mať. Zákonné ustanovenia, ktoré sa dostali do prvej ponovembrovej slovenskej ústavy a boly schválené v slovenskom parlamente ústavnou väčšinou, predstavujú svojím spôsobom tiež precedens, od ktorého sa odvíjal ďalší vývoj nášho právneho systému, a to tiež len na základe „delegovanej vôle ľudu“.

Ak sa dnes niekto tvári, že do Ústavy SR potrebujeme zakotviť ďalšie ústavné zmeny – v tomto prípade ohľadom špecifikovania podmienok „samorozpustenia parlamentu“ – je zrejmé, že si len vymýšľa. Trvanie na podmienke schválenia oných ústavných zmien minimálne 90 poslancami NR SR totiž OBMEDZUJE (delegovanú) právomoc tých poslancov NR SR, ktorí s takou podmienkou nesúhlasia. Inými slovami, obmedzuje tým voľu ľudu, a to tej časti voličov, ktorí nesúhlasiacich poslancov zvolili. (Doporučujem si to porovnať s teoretickými „kecami“ o oprávnenosti referendových otázok.)

Keďže je (vraj) Slovenská republika demokratickým štátom a základným princípom demokracie je, že „rozhoduje (obyčajná, nadpolovičná) väčšina“, vyžadovať – ohľadom referendových podmienok – schválenie zmeny príslušného ústavného zákona je NEDEMOKRATICKÉ.

Zmena nemusí byť nutne odobrená súhlasom 90 poslancov NR SR, úplne postačí aj jej schválenie väčšinou poslancov, t.j. 76-timi poslancami.

To by mal uznať aj ústavný súd.

Celá tá „habaďúra“ bola zrejme vymyslená len k tomu, aby sa „zabetónovali“ určití ľudia v určitých funkciách na čím dlhší čas. A čerta starého im záleží na tom, že ich drvivá väčšina ľudu už nechce. Pretože demokracia je im ukradnutá, hľadia len na svoj osobný prospech.

Z toho by si mala vziať – vo vlastnom záujme – ponaučenie každá ďalšia garnitúra politikov, ktorá príde po terajších „šaškoch“ k moci. Lebo, ak sa raz na Slovensku udomácni naozajstná demokracia, z „vôle ľudu“ budú podobní „šustri“ (dôsledne) nie len predčasne odvolávaní zo zverených im postov, ale budú hnaní aj na osobnú zodpovednosť.