Ako to vidím ja

            Včera (1. septembra) uplynulo 30 rokov od dopravnej nehody na diaľnici D2 pri Humpolci (ČR) , pri ktorej utrpel Alexander Dubček vážne zranenia. Aké boli okolnosti tejto dopravnej nehody (alebo „nehody“?) a čo bolo (pre mňa osobne) zvláštne na vývoji ďalších udalostí?

            Vraj bolo vtedy daždivo a cesta bola mokrá. Alexander Dubček ako predseda Federálneho zhromaždenia mal iste dôvod ponáhľať sa do Prahy, ale prečo sa jeho limuzína pohybovala neprimerane rýchlo týmto okolnostiam, som sa z vtedajších tlačových správ nedozvedel.

Zodpovednosť za nehodu niesol vodič, ktorý určite musel byť dostatočne skúsený nato, aby mohol voziť najvyšších ústavných činiteľov. Možno naň Dubček naliehal, aby sa ponáhľal. Možno rýchlosť jazdy – nepripútaný a hádam študujúci na zadnom sedadle nejaké dokumenty – ani nevnímal. A možno to bol vodičov úmysel – privodiť onú dopravnú nehodu.

Viem si predstaviť možnosť, že onen vodič síce nemal to povestné povolenie pre Jamesa Bonda zabíjať, ale že dostal priamy príkaz tak učiniť. V tom hypotetickom prípade musel byť viac ako skúseným vodičom. Muselo by sa jednať o vyškoleného vodiča-kaskadéra, ktorý veľmi dobre vie čo robí a navodenú hrôzostrašnú situáciu má v každom okamihu pod kontrolou. Aby – ako kat – mohol „odpraviť“ človeka, nepripútaného na zadnom sedadle, vierohodným spôsobom (akože nešťastie pri autonehode), musel auto nasmerovať mimo vozovku a uviesť ho do rotácie.

Podozrenie môže byť silnejšie o to viac, že ten istý šofér onedlho ( 1. novembra 1993) privodil dopravnú nehodu, na ktorú doplatil mladý federálny poslanec Roman Zelenay, keď sa za zníženej viditeľnosti (vraj bola hmla) hnal neprimerane rýchlo k česko-slovenskému hraničnému prechodu Lanžhot. Roman Zelenay tiež sedel nepripútaný na zadnom sedadle. Služobné auto narazilo do odstaveného nákladného auta. Jeden by si myslel, že nárazom viac utrpia členovia posádky, pripútaní na predných sedadlách. Tam sa mala udiať prevažná časť deformačnej práce… Namiesto toho zahynul pasažier vzadu (pretože auto rotovalo?)!

Alexander Dubček vypadol z rotujúceho vraku, a pritom utrpel vážne zranenia. Bol pri vedomí a komunikoval so záchranármi. Previezli ho do Prahy. Nevedno, kedy a ako „zmizla“ jeho aktovka s úradnými listinami, ktoré viezol so sebou. Skonal 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici Na Homolce.  

            Ďalšia podozrivá okolnosť je spojená s údajnou ponukou Švajčiarov na špičkovú zdravotnícku pomoc pre Alexandra Dubčeka. Ponuka bola odmietnutá s odôvodnením, že Dubček nie je schopný prevozu do zahraničia!

            A práve toto nechápem. – Ak prežil transport z Humpolca do Prahy, prečo by nemal prežiť letecký transport do Švajčiarska? V tejto súvislosti ma „dorazilo“, keď som si včera z televíznej obrazovky vypočul tvrdenie nejakého lekára (meno som nepostrehol), že lekársky tím jeho smrť zarmútila! Síce nepovedal, že ich jeho smrť priamo prekvapila, ale vyznelo to tak, že ju ošetrujúci lekári nečakali. Ale, ak ju nečakali, prečo by tvrdili, že nie je schopný prevozu – hoc aj do Švajčiarska?!

            Pritom sa priam natíska predpoklad, že v skutočnosti bol Alexander Dubček – v kohosi záujme – nútený dožiť svoj život v nemocničnej izolácii, zrejme pod neustálou kontrolou, aby nemohol nikomu nič dôležité povedať. Navštevovať ho mohol v podstate len jeho syn.

            A tu sa natískajú ďalšie znepokojujúce otázky: Nemohol sa prevoz Alexandra Dubčeka do Švajčiarska uskutočniť na želanie jeho syna? Bola vtedajšia československá politická atmosféra tak „dusná“, že Dubčekov syn nemal odvahu (alebo možnosť) vysloviť a presadzovať toto prirodzené želanie syna v prospech záchrany svojho otca. Ja, byť na jeho mieste, držal by som sa názoru: Poručeno Bohu, ak sa nemá otec dožiť svojho uzdravenia, je jedno kde skoná, či v Prahe či vo Švajčiarsku.

Ale – zrejme to nebolo jedno.