Ako to vidím ja

Pri surfovaní po internete som narazil na subjektívnu výpoveď Pavla Barabáša (z 1.septembra t.r.), resp. jeho pohľad na problematiku vysokohorských nosičov v bližšom i širšom okolí Vysokých Tatier. Urobil ju v dôsledku príbehu, ktorý sa (v poslednom čase) už na našom malebnom Slovensku x-krát zopakoval, a to v podstate podľa podobného scenára.

Keby to tak nebolo, neunúval by som sa posunúť pohľad Pavla Barabáša z jedného priestoru na inernete (aj) do pozornosti čitateľov na blogovisku Pravdy.

Verím, že Pavol Barabáš nebude mať proti tomu námietky. Jeho (už minimálne raz) zverejnený pohľad citujem v plnom znení. – Pavol Barabáš hovorí:

» Pred pár dňami som sa vrátil z Kultúrneho inštitútu v Londýne, kde som mal premietanie filmu a rozhovor o tatranských nosičoch a chatách. A padla aj otázka nad ktorou som sa musel zamyslieť: „Dokedy sa nosičstvo zachová v Tatrách?“

Nosičské remeslo je zapísané do nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Tatry sú posledným miestom, kde sa v Európe zachovalo. Je to naozaj výnimočné. Prečo? Prečo práve tu?

Odpoveď je ukrytá v samotnej podstate tej námahy. Vo filozofii a pokore na strmých chodníkoch k vysokohorským chatám. Najvyššie a najťažšie na nosenie z nich sú Zbojnícka chata, Chata pod Rysmi a Téryho chata.

A práve na tú poslednú vybralo KST ľudí, ktorí nemali s týmto svetom nič spoločné. Nepoznali chaty, nepoznali nosičské remeslo, nepoznali tie nepísané hodnoty, ktoré sa tu z generácie na generáciu odovzdávali ako niečo vzácne a neuchopiteľné: česť, morálku, pokoru, ochotu pomôcť, ale aj niečo viac ako pocit súnáležitosti, chuť robiť niečo pre dobrú vec, pre chatu, pre tie hodnoty, pre ktoré boli ľudia po generácie ochotní obetovať sa.

Teraz sa na Téryho chate ocitli ľudia, ktorí toto nehmotné prostredie nepoznajú. Medzi žulou a snehom pôsobia ako slony v porceláne. Nevedomky ničia to, o čo sa tu generácie pred nimi snažili celé desaťročia. Nie je to celkom ich vina, oni za to nemôžu, že horskú kultúru jednoducho nepoznajú, nemajú odkiaľ. Je to chyba výberu vedenia KST. Výsledkom je však niečo, čo tu predtým nebývalo a dá sa pozrieť na videách KST: zloba, nenávisť, zavádzanie a ohováranie. Prečo?

Tatranskí nosiči preto odmietajú na Téryho chatu nosiť. Je to pre nich otázka cti. Kým na ostatné chaty potraviny stále vynášajú na chrbtoch, sem musí vypomáhať na výnimku vrtuľník. Ceny na chate sa medzitým zdvojnásobili.

Asi si už aj sami viete odpovedať na otázku, kedy prídu Tatry o túto vzácnosť a Slovensko o to, čo bolo zapísané do jeho nehmotného dedičstva a čo máme rozpracované na zápis do svetového zoznamu UNESCO.

Tatranské chaty budovali celé generácie: chatári, turisti, horolezci, nosiči. Vložili do nich svoj čas, pot, niektorí celý svoj život. Téryho chata nie je iba stavba z kameňa. Je dedičstvom ľudí, ktorí ju vytvorili a desaťročia udržiavali.

KST nebola daná na vlastnenie. Bola im zverená. A medzi týmito dvoma slovami je obrovský rozdiel.

Kedysi vážený Klub slovenských turistov, ktorý desaťročia spájal ľudí láskou k horám, sa dnes čoraz častejšie spája s konfliktmi, podrazmi, ohováraniami a pochybnosťami a stratou dôvery, aké tu doteraz neboli. A to bolí. Pretože KST nie je iba názov. Sú to ľudia, ich dôležitá práca, priateľstvá a hodnoty. Keď organizácia stratí dôveru svojich ľudí, stráca niečo, čo sa veľmi ťažko bude vracať naspäť.

Dušu. Tak ako chata.

Tatranské chaty sú totiž príbehom ľudí, ktorí v horách nechali kus svojho života. Sú to tradície odovzdávané z generácie na generáciu, ducha miesta, ktorý sa nedá kúpiť ani nahradiť. Preto na mňa zásahy súčasného vedenia KST pôsobia ako nenávratné stopy človeka v ťažkých bagančiach po horskej lúke plnej vzácnych kvetov. Čo je na tom najsmutnejšie? Že mi ich je vlastne ľúto. Pretože nikdy nepochopia, čo ničia. Nikdy nepocítia tú stratu, nikdy neuvidia hodnotu toho, čo navždy zmizne z dolín. Museli by tomuto svetu najprv porozumieť, zamilovať si ho a žiť ním. Lenže oni ho začali meniť skôr, než ho stihli spoznať. A to bolí. Pretože KST nie je iba názov. Sú to ľudia, ich dôležitá práca, priateľstvá a hodnoty. Keď organizácia stratí dôveru svojich ľudí, stráca niečo, čo sa veľmi ťažko bude vracať naspäť.

Dušu. Tak ako chata.

Tatranské chaty sú totiž príbehom ľudí, ktorí v horách nechali kus svojho života. Sú to tradície odovzdávané z generácie na generáciu, ducha miesta, ktorý sa nedá kúpiť ani nahradiť. Preto na mňa zásahy súčasného vedenia KST pôsobia ako nenávratné stopy človeka v ťažkých bagančiach po horskej lúke plnej vzácnych kvetov. Čo je na tom najsmutnejšie? Že mi ich je vlastne ľúto. Pretože nikdy nepochopia, čo ničia. Nikdy nepocítia tú stratu, nikdy neuvidia hodnotu toho, čo navždy zmizne z dolín. Museli by tomuto svetu najprv porozumieť, zamilovať si ho a žiť ním. Lenže oni ho začali meniť skôr, než ho stihli spoznať. «