Ako to vidím ja

26. augusta uplynulo 30 rokov od sporadicky omieľaného stretnutia Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, ohľadom budúcnosti Československa po udalostiach roka 1989, v brnianskej vile Tugendhat, o ktorej existencii mali na Slovensku poňatie len fajnšmekri v oblasti architektúry.

Tieto „omieľania“ z pier mladých novinárov, ktorí v tej dobe možno ešte nenosili ani len krátke nohavičky, majú jednu chybu. – Nesú sa v oficiálnom štýle, čo znamená, že sú takzvane „učesané“ (vrátane výberu notoricky známych fotografií na ilustráciu textu). Proste, už to tak býva, že ku každej významnej udalosti časom vznikne ustálená oficiálna verzia. A tá sa potom verklikuje stále dookola, bez ohľadu na to, ako blízko, resp. ako ďaleko je od pravdy, až sa z nej stane akési klišé.

Príkladom takéhoto „podania“ minulých udalostí môže byť, napríklad, príležitostný článok Vo vile Tugendhat sa pred 30 rokmi spečatil osud Československa.

(https://www.teraz.sk/najnovsie/vo-vile-tugendhat-sa-pred-30-rokmi-spec/656234-clanok.html)

Osobne predpokladám, že o priebehu onoho jednania medzi českou a slovenskou delegáciou o budúcnosti Československa malo bližšie informácie len relatívne málo ľudí. Hoci sa jednalo o výsostne dôležitú vec, väčšina občanov len pasívne sledovala vtedajší vývoj udalostí a čakala, ako to dopadne – súc v rukách ľudí, ktorým dôverovali (alebo len predpokladali, že títo majú potrebné schopnosti správne rozhodnúť).

Preto, myslím si, nemôže byť od veci, podať – hoci s toľkoročným odstupom – aj osobné (tým pádom subjektívne) svedectvo k veci, a to predovšetkým dnešnej mladej generácii. A, bodaj by ich bolo – podobne subjektívnych – známych viac, od viacerých rôznych osôb, žeby tým vznikla akási osobitá mozaika historickej udalosti.

Moje svedectvo je subjektívne predovšetkým preto, že sa zakladá na informáciách získaných len z počutia. Ale zas, na druhej strane, informácií od ľudí, ktorí boli – z rôznych príčin – skoro bezprostrednými účastníkmi týchto udalostí. Prípadne, dokázali získať hodnoverné informácie, ktoré ďalej šírili ústnym podaním. Niekedy aj tzv. „šepkandou“, to vtedy, keď šírili vo svojom okolí aj informácie, ktoré mali byť podľa vtedajších politických predákov pred prostými občanmi radšej utajené.

Príkladom na tento prípad je fakt, že mená politických „aktivistov“, s ktorými Mečiar počítal do budúcnosti, sa ocitli na kandidátke HZDS pre voľby do Slovenskej národnej rady (až neskôr premenovanej na Národnú radu SR), a s ktorými bol viac-menej na pochybách, sa ocitli na kandidáte HZDS pre voľby do Federálneho zhromaždenia v Prahe. Tak sa stalo, že aj Roman Zelenay sa (pre nejaké nezhody s Mečiarom) stal poslancom Sněmovny národů vo Federálnom zhromaždení za Verejnosť proti násiliu (VPN, neskôr za HZDS). Ale to asi nestačilo nato, zbaviť sa ho definitívne. Tak sa stalo, že 1. novembra 1993 tragicky zahynul pri dopravnej nehode na diaľnici D2, podobne ako Alexander Dubček. Tieto dve tragické udalosti spája osoba jedného a toho istého šoféra, ktorý Mečiarovi priviezol aj nejaké dôležité (kompromitujúce ho?) spisy z tzv. Tisovej vily (tuším) v Trenčíne.  

Vráťme sa však do brnianskej Tugendhatovej vily v roku 1992.

Ako uvedené naznačuje, už triedenie kandidátov na poslancov v réžii HZDS – na dve rôzne „sorty“ – naznačovalo, že o rozpade Československa sa uvažovalo už podstatne skôr.

Nemôžem si pomôcť, ale ten večne omieľaný rozhovor Klausa a Mečiara medzi štyrmi očami pod stromom v priľahlej záhrade, fotografovaný a natáčaný z diaľky, mi pripomína „skazku“ – či skôr „story“ – o tom, ako Isaacovi Newtonovi padlo na nos jablko, keď pod jabloňou dumal o záhadách gravitácie. Ale možno to bola v skutočnosti hruška, ak máme veriť Einsteinovi, totiž, že všetko je relatívne. (Prečo by jablko nemohlo padnúť aj z hrušky?)

Ale nie o tom som chcel.

Pointou tohto článku nie je totiž supertajný rozhovor dvoch československých rýchlokvasených politických velikánov v tugendhatskej záhrade, ale debata – predovšetkým jej dôsledky – medzi ostatnými členmi vtedajšej českej a slovenskej delegácie, ktorí si takto krátili dlhú chvíľu nie v záhrade ale vo vile.

Vraj sa vtedy stalo, že Michal Kováč si pustil ústa na špacír a Klausovym sprievodcom začal vykladať predstavy slovenskej strany na budúce usporiadanie Československa. Českých pánov-súdruhov to dosť znepokojilo (ak neostali priam zhrození). Pri prvej príležitosti o tom informovali Václava Klausa, a aj jemu „skrútilo nos“. Údajne povedal niečo na spôsob: „Ak by to malo byť takto, to radšej pôjdeme od seba!“

Dalo by sa teda dodatočne povedať, že na rozdelení Československa zohral istú úlohu a, popri Klausovi a Mečiarovi, mal na ňom „špecifický“ podiel aj Michal Kováč. Tugendhatova vila s tým všetkým nemala vonkoncom nič; len sa mĺkvo prizerala – čo sa to deje.

Tým bol osud Československa spečatený. Terajšie tirády o tom, že tak závažné rozhodnutie vzniklo takýmto spôsobom – a nie, napríklad, na základe referenda – si môže každý mudrlant strčiť za klobúk. Dnes sa už nič nedá overič, nič sa nedá dokázať, všetko sú len špekulácie položené na vode.

Česi sa vraj obávali, že by ostal na nich biľag, že to oni by sa prostredníctvom referenda – hlasujúc za rozdelenie – zbavili slovenskej záťaže (pritom Slováci by asi hlasovali za zotrvanie v spoločnom štáte). No mohlo to byť aj tak, že Klaus a spol sa obávali, že mnoho Čechov by sa v referende vyslovilo za zachovanie spoločného štátu Čechov (a Moravanov) a Slovákov a Československo by naozaj pretrvalo. Malo to svoje racio, pretože by sa tak, napríklad, zachoval väčší a silnejší ekonomický celok ako partner európskeho Západu.

Klaus začal podnikať rázne kroky, napríklad, v Čechách sa začali v predstihu kolkovať, za účelom rozlíšenia – dovtedy spoločné – československé bankovky.

Na Slovensku sa, okolo slovenských kolkov, diali čudné – až kriminálne – veci, pri ktorých asistovala aj smrť.

Michal Kováč napokon tiež nemal u Mečiara na ružiach ustlané. Stal sa síce prezidentom Slovenskej republiky, ale to len preto, že vtedajší poslanci v parlamente – Mečiarovi napriek – nezvolili za prezidenta Romana Kováča (vtedajšieho prezidenta Konfederácie odborových zväzov), ale práve tohto nešťastníka Michala, ktorý sa nevedel brániť pred Mečiarovou zlovôľou a preto trpezlivo znášal rôzne príkoria, ktoré prichádzali ako na bežiacom páse. Podľa mňa, bol to podobný chudák ako terajší predseda vlády, ktorý – ak nerátame tie všetky jeho bezduché a bezvýznamné frázy – sa nezmôže na nič. Veru, nezmôže, pretože – nemôže (či nesmie? – boh nám pomáhaj!).