Ako to vidím ja

Mesto Vysoké Tatry sa rozhodlo – z dôvodu aktuálnej energetickej krízy, a teda i zvýšenia cien elektrickej energie – obmedziť verejné osvetlenie. Určite tak urobia (ak nie už) mnohé ďalšie samosprávy. Energetická chudoba (aký to „elegantný“ pojem) sa tak začína postupne dotýkať všetkých sfér nášho života. A bude aj horšie.

Kedysi, ešte ako chlapec, som sa nechápavo a ohromený pozeral na filmové zábery vysvietených nočných európskych, amerických alebo japonských veľkomiest. V uliciach dominovali rôznofarebné „neónové“ reklamy a podobne krikľavé „bežiace“ nápisy. Nechápal som to. – Je to síce efektné, ale musí to stáť nehorázny kopec peňazí, myslel som si.

Vtedy som ešte nerozumel zákonitostiam výroby, prenosu a spotreby elektrickej energie. Dnes mi je to jasné.

Elektrickú energiu striedavého prúdu nemožno skladovať. V prenosovej sústave, ktorá túto energiu prenáša z elektrární na miesta spotreby, musí preto neustále panovať (približná) rovnováha medzi produkovaným výkonom a spotrebou elektrickej energie. Najväčší problém pre energetikov je v tomto ohľade fakt, že kým výkon (klasických tepelných, t.j. uhoľných) a jadrových elektrární je prakticky konštantný, pretože meniť ho len tak nemožno, odber elektrickej energie v priebehu dňa kolíše.

V dopoludňajších hodinách, kedy pracuje väčšina priemyselných podnikov a inštitúcií, odber energie dokonca prevyšuje jej bežnú výrobu. Túto energetickú špičku sa darí zvládnuť pomocou dodatočných zdrojov, akými sú napríklad prečerpávacie vodné elektrárne alebo plynové elektrárne.

V nočných hodinách odber elektrickej energie rapídne poklesne. Preto sú na ten čas plánované energeticky náročné výroby v rôznych podnikoch ťažkého priemyslu (strojárenských a hutníckych), reverzný chod spomenutých prečerpávacích vodných elektrární, ohrev vody v bojleroch alebo hromadenie tepla v akumulačných peciach tzv. nočným prúdom. A istá časť nočného prúdu sa využíva aj na osvetľovanie verejných priestorov. Ale to len v čase, keď na to – ako sa hovorí – „máme“.

Keď teraz samosprávam začínajú chýbať finančné prostriedky čoraz viac, začínajú sa robiť adekvátne opatrenia bez ohľadu na to, aké problémy to spôsobí energetikom.

Štafetu energetickej chudoby teda začínajú preberať od nízkopríjmových rodín, šetriacich už predtým kde sa dalo, už aj samosprávy. Keď sa pomyselný štafetový kolík dostane na ešte vyšší „level“, začnú krachovať priemyselné podniky – so všetkými nepriaznivými dopadmi na zamestnanosť a životnú úroveň všeobecne. Viem si to živo predstaviť už dnes.

Účinné riešenia na zamedzenie tohto neblahého stavu existujú. Ale vládni politici nemajú o ňom ani zdania. A nimi riadená spoločnosť – uvidíme, čo si v takejto situácii vyprotestuje alebo vyštrajkuje.