Ako to vidím ja

            Včera padla vláda premiéra Edka Hegera. A prečo som jej prisúdil (vôbec nie dehonestujúci, ale racionálne zdôvodnený) prívlastok „vláda blá-blá-demokratov“?

Jednoducho preto, že ani Edka Hegera ani Igora Matoviča – jedného už (opakovane) prosiacieho! o „pomoc v boji proti mafii“ ( resp. všeobecnejšiemu zlu), a druhého už viditeľne vyplašeného – do poslednej chvíle nenapadlo vstúpiť si do svedomia. A zamyslieť sa, aspoň v poslednej chvíli nad tým, čo robia – na spôsob umierajúcich filmových hrdinov, ktorým sa v posledných chvíľach vedomia premieta zrýchlený film ich doterajšieho života.

Tí dvaja sa teda nedokázali „znížiť“ (namiesto planého a vonkoncom zbytočného strašenia neblahou budúcnosťou, ak …) k „chlapskému“ prísľubu opraviť (akože) vládou predstavený návrh rozpočtu na rok 2023 aspoň tým spôsobom, že by presnejšie špecifikovali niektoré (a že obrovské!) v ňom obsiahnuté „hausnumerá“.

A výsledkom bolo, že nám (švejkovsky) padla vláda – paní Mǖllerová…

Dnes všetci vieme, že Matovič nikdy nemal byť ministrom financií  a Edko Heger nemal byť nikdy premiérom.

Keď sa vrátim v spomienkach späť do minulosti, zreteľne sa rozpomínam na to, ako zostal Matovič úplne zaskočený neočakávaným volebným výsledkom OľaNO v parlamentných voľbách 2020. I na to, ako som si pomyslel, že predsa stranička štyroch ľudí nemôže mať – čo len personálne – nato, aby sa zodpovedne zhostila úlohy riadiť (čo len štátik ako) Slovensko do najbližších riadnych parlamentných volieb.

Spomínam si aj, ako Matovič – keď si už „osvojil chôdzu v premiérskych topánkach“ – na kamery, bohorovne vyhlásil (citujem): „Dnes som mal dobrý deň. – Nasral som mnoho ľudí.“(!)

Spomínam si tiež, ako premiér Matovič, keď mu začalo prvý raz poriadne „zatekať do (tých, jeho) topánok“ začal špekulovať, že by bolo najlepšie vytvoriť pre seba funkciu – čosi ako ministra bez portfeje – kde by si „bahnil“ podobne ako istá bábkoherečka v inej vysokej vládnej funkcii.

Keďže Matovič nevedel zdôvodniť, čo by tam asi robil, napokon toto úsilie vzdal.  A nariadil svojmu straníckemu podriadenému Edkovi, aby mu v rámci akejsi politickej rošády, urobenej „v krajnej núdzi“, prepustil svoj pašalík a porúčal sa na ešte väčšie politické výslnie, a síce – premiérske.

Ale ani Edko Heger, jednoducho, nemal ani dodnes nemá nato, aby intelektuálne zvládol podobnú pozíciu. Spočiatku bol na poste premiéra viditeľne nesvoj. Ale zanedlho, keď ho zrejme ktosi v pozadí „vycepoval“ na skúsenejšieho politického harcovníka, vžil sa takmer naplno do svojej novej úlohy.

Čo však z toho?!

Zmohol sa len na verklíkovanie naučených fráz. Vždy bol pripravený s niekým diskutovať (ale len diskutovať!), kadečo si vedel predstaviť a na kadečo bol pripravený. Žiaľ, na zmysluplné konanie však nie.

Rozlietaný po celej Európe a uveličený z častých stretnutí s (podstatne) významnejšími európskymi politikmi, zrejme nadobudol presvedčenie o svojej výnimočnosti, ktorá sa zrazu odkiaľsi vzala a priam sadla na neho – ako to, príslovečné, unavené šťastie. Že vraj je (aj) akýmsi kazateľom. Nuž mu radím, nech túto svoju zázračne nadobudnutú výnimočnosť uplatňuje predovšetkým medzi svojimi. Lebo inde ho málokto bral vážne, a v parlamente už vonkoncom nikto.

Ale, vráťme sa k Matovičovi.

Voľakedy mi boli v slovenskej politike najsympatickejšie dve osoby – Igor Matovič a Alojz Hlina. Obidvaja boli akísi (malo)podnikatelia a, ako takí, viem si predstaviť, ako veľmi museli (aj) špekulovať, aby obstáli v kaliňákovskej „dobe kešu“. Inými slovami, bol som naklonený myšlienke sem-tam im aj, podľa mňa, nejaký ten nešikovný alebo nevhodný krok prepáčiť. Ale od Matovičovho OľaNa ma odrádzalo náboženské krídlo bigotných fanatikov. Preto som OľaNO v živote nevolil.

Alojz Hlina prejavil v svojich politických projektoch pragmatickejšie myslenie, bližšie k realite. Žiaľ (pre neho), bola to tá vašečkovičovská realita, ktorá mu začala hádzať polená pod nohy od okamihu, ako dokázal vytiahnuť volebné preferencie KDH k 7%-tám. Napokon sa mi kamsi stratil z dohľadu.

Čo sa však týka samotného Matoviča, jeho (napoly pochybné) špekulatívne založenie ho akosi neodolateľne priťahovalo k šťastnému majiteľovi jediného slovenského háremu – Borisovi. Zrejme sú mentálne podobne založení; s tým rozdielom, že Igora viac teší „srať ľudí“ a Borisa zas niečo trošku inšie, keďže je viac zameraný na nežnejšiu polovicu ľudstva. A Boris je natoľko prešibaný, že si Igora celkom opantal a prakticky, po celý čas svojho bašovania v NR SR, si robí (s tichým Igorovým súhlasom) čo chce.

Boris vstúpil do slovenskej politiky s cynicky znejúcimi nápismi na bilboardoch Sme rodina – Nie som politik.

Práve preto, myslel som si, že nie si politik, čo chceš robiť v politike, ak nie predovšetkým „kšeftovať“? V predpoklade o Borisových schopnostiach som sa mýlil. Boris teda uspel aj politicky. Ale, v tušení, že prispeje výraznou mierou k Igorovmu pádu, som sa nemýlil.

Zásadnou chybou matovičovsko-hegerovského vládnutia bola priam posadnutnosť revanšovať sa svojim politickým protivníkom za príkoria, ktorými častovali predovšetkým Matoviča v jeho tragikomickom účinkovaní v slovenskom parlamente. A to aj za cenu vážneho zanedbávania podstatných aspektov v zmysluplnom riadení štátu. Výsledok bol zákonite kontraproduktívny.

Viem si celkom živo predstaviť, čo sa asi dnes deje v mysliach takých „géniov“, ako sú Matovič alebo Heger. – Čím viac sa upriamovali na cieľ dosiahnuť spravodlivosť za krivdy z minulosti, tým viac škody napáchali v súčasnosti, dokonca s presahom do budúcnosti. Čím viac sa snažili porátať s „mafiou“, tým viac zväčšovali predpoklady na jej úspešný návrat k moci. Skutočný dopad tohto svojho schizofrenického konania možno ani nie sú schopní pochopiť. Veď, ako by ich – za normálnych okolností – napadlo nazerať na všetkých, ktorých konanie sa vymyká ich zdeformovaným predstavám, že nie sú demokratmi. Že demokratmi sú iba tí, ktorí idú s nimi v jednom šíku… ale asi len do kostola.

Celé je to pochybná fikcia o akýchsi – blá-blá-demokratoch.

Nejaké Matovičove morálne apely, ani Hegerove (doslova, opakované) neúčinné prosby o podporu, na tom nič nezmenia. Ani naivné strašenie, že sa „návratom zla“ „na Božie Slovensko“ nadlho odkloníme od demokracie.

Odkloníme? – Už sa stalo!

Návratu Smero-Hlasu v najbližích parlamentných voľbách už nemožno zabrániť.

Ale nemusí to byť tragédia. – Najmä nie v prípade, ak si staro-noví predstavitelia štátnej moci vezmú aké-také ponaučenie z toho, čo sa stalo. A vyvarujú sa podobných chýb vo vlastnom konaní.

Na to sa však netreba spoliehať. Istejšie bude, keď sa občania – aj pod dojmom ťárch, ktoré na nás čoraz viac doliehajú v podobe kadejakých kríz – začnú výraznejšie zaujímať o svoje nescudziteľné práva. Prvý krok, v našom vlastnom záujme (aj v záujme našich malých detí), predstavuje masívna účasť na referende, vyhlásenom na 21. januára 2023.

Do pozornosti (prípadných) diskutérov

Keďže neviem reagovať na diskusné príspevky čitateľov v diskusiách k článkom na blogoch Pravda.sk, odpovedám diskutérom k mojim blogom tým spôsobom, že svoje odpovede pripájam na koniec jednotlivých blogov pomocou možnosti „upraviť článok“. Preto záujemcovia o prípadnú odpoveď na svoje diskusné príspevky, nech ju hľadajú na konci textu predmetného blogu. Alebo, nech sa na mňa obrátia e-mailom na adresu cufr@centrum.sk.

Ďakujem za porozumenie.