Ako to vidím ja

Pamätáte sa ešte na dávnejší návrh úpravy slovenského trestného zákona z dielne terajšieho špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica?

Ani neviem, či platí, resp. ešte platí. Lebo ma to nemá prečo zaujímať.

Keď som sa však išiel dnes naobedovať do obývačky (zvyknem pritom poočku sledovať nejaký ten program), čo čert nechcel, bežali práve Sobotné dialógy pod taktovkou moderátorky Jančkárovej.

Sobotné dialógy na RTVS predstavujú politickú diskusiu o témach, ktoré počas týždňa rezonovali v politickom a spoločenskom dianí na Slovensku. Jedna sobota v mesiaci je pritom vyárendovaná pre diskusiu so slovenským premiérom.

Aj by mi to bolo možno pokazilo chuť do jedla, keby ma zakrátko – pri sledovaní trápneho výkonu Edka Hegeroviča Polepetka – neprekvapila nečakaná, inšpiratívna a aj celkom vtipná myšlienka. –

Keby sa na Slovensku onen lipšicovský princíp „trikrát a dosť!“ dôsledne aplikoval vo všetkých oblastiach života, všade kde sa to len dá, veru – Sobotné dialógy, špeciálne s premiérom, by mávali nezvyčajne krátke trvanie. Ako sa hovorí, ani sa nestačíte odmodliť otčenáš, a on už stihne – medzi rečou – trikrát zopakovať to isté.

Bývalý to slovenský financmajster, a dnes premiér (ktorý vlastne nič sám od seba nemôže, lebo musí držať „hubu a krok“, a to z vôle terajšieho atomofkového financmajstra), keďže pristal na pochybnú „rošádu“ pri nie tak dávnej prestavbe slovenskej vlády…!

Keď dnes odsledujem čo len krátky čas jeho vystúpenia, nemôžem sa ubrániť dojmu, že to na televíznej obrazovke rapotá akýsi jeden povedomý verklík, preplnený bezduchými frázami, reprodukujúci do omrzenia starú známu a ošúchanú pesničku: my chceme pomáhať… my pomáhame ľuďom… blá-blá-blá.

Predpokladám, že ten neschopný človek-premiér sa kedysi musel veľmi často pohybovať v prostredí nejakých pochybných hitparád, lebo svoju vládu a situáciu Slovenska porovnáva so stavmi niekde inde v Európe, a až priveľmi často dochádza k záveru, že „sme v kadečom, v Európe, premianti“.

Aj moderátorka Jančkárová je z toho chvíľami – myslím si – priam zúfalá, ale profesionálna etiketa ju núti držať sa v predpísaných medziach.

Ak mám hovoriť len sám za seba, priznávam, že – čo len v televíznej spoločnosti s Edkom – sa cítim priam trápne.  A niekedy mi je ho až ľúto. Ale, čo už. – Veď ja som toto hegerovské trápenie predvídal už v článku https://blog.sme.sk/cudzis/spolocnost/ako-to-vidim-ja-cesta-buduceho-premiera-eduarda-hegera-do-pekla.

Alebo máte naňho, na „to“, iný názor?