Ako to vidím ja

Pokúsim sa zmysluplne reagovať na predmetný článok blogera s nickom „zdrdol“ z 10.t.m. -(https://zdrdol.blog.pravda.sk/2023/04/10/einsteinove-teorie-a-zapadna-spolocnost/), k napísaniu ktorého blogera evidentne inšpiroval obsahom knihy „Genéza západného svetonázoru: Sledovanie pôvodu nášho súčasného myslenia“.

V úvode predmetného článku bloger tvrdí, že – parafrázujem – základom „modernej vedy“ (zrejme prírodovedných  disciplín – pozn. autora) je Darwinova (Charles, 1809 – 1882) evolučná teória a Einsteinove teórie relativity (Albert, 1879 – 1955) – špeciálna (1905) a všeobecná (1915-16). Všetky tri sú vraj nevedecké, a hoci sú vraj vyvrátené, vyhovujúca náhrada za ne doteraz nie je. Asi aj preto sú v „akademickou sfére“ naďalej rozvíjané a presadzované, ale študenti (a tiež laická verejnosť – pozn. autora) nie sú o tomto informovaní.

V tomto ohľade s blogerom plne súhlasím.

Ďalej bloger uvádza subjektívny výber problémov, ktoré „moderná veda“ zdedila z minulosti, t.j. v priebehu historického vývoja (predovšetkým) fyzikálnych vied, pretože Darwinova evolučná teória sa z jeho ďalších úvah celkom vytráca.

Bloger nastoľuje otázku – „prečo vlastne boli vynájdené Einsteinove teórie?“ – upozorňujúc na skutočnosť, že od druhej polovice 19. storočia (experimentálne techniky pri fyzikálnych skúmaniach už vtedy nadobudli pozoruhodnú úroveň – poz. autora) až k datu stále chýbajú  experimentálne svedectvá v prospech heliocentrizmu.

Hoci nejaké takéto „svedectvá“ aj existujú – napr. pozorované ročné paralaxy hviezd, aberácia svetla a pod. – stále tu je veľmi znepokojujúci výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu (prvý variant 1881). Bloger je v tomto ohľade nepresný, pretože rok 1887 je rokom udelenia Nobelovej ceny Albertovi Abrahamovi Michelsonovi (1852 – 1931), a nie rokom počiatku hlavybolenia fyzikov nad výsledkom jeho experimentu, ktorý sa preslávil paradoxne svojím negatívnym výsledkom – namiesto toho, aby niečo preukázal a umožnil zmerať. Pritom Michelson s kolegom Morleyom mali ambíciu zmerať rýchlosť pohybu Zeme v okolí Slnka. Michelson kvôli tomu vynašiel špeciálny interferometer, ktorý bol údajne schopný zistiť tento astronomický pohyb aj v prípade, že by sa Zem pohybovala len rýchlosťou 3 m/s. Pritom priemerná rýchlosť Zeme vychádza (na základe iných hodnoverných meraní) na cca 30 km/s.

Bloger píše, že – citujem: „Táto udalosť znamenala bod, v ktorom vedci vyčerpali empirické experimenty určené na preukázanie heliocentrizmu našej slnečnej sústavy a obrátili sa ku viacerým špekuláciám, z ktorých sa za pomoci akadémie a médií presadili tie Einsteinove, ŠTR a VTR.“

Aj s týmto sa dá viac-menej súhlasiť.

Mojím úmyslom však nie je vytvoriť recenziu na prácu iného autora (t.j. blogera s nickom „zdrdol“), ale poskytnúť (predovšetkým) laickej verejnosti trochu iný pohľad na doteraz tu uvedené myšlienky a tvrdenia.

Ak bloger „zdrdol“ hovorí o „špekuláciách“, ja kladiem otázku: Aký druh špekulácie (postup, založený na čom?) použil Albert Einstein pri tvorbe svojej špeciálnej teórie relativity?

Oficiálne pramene uvádzajú, že koncom 19. storočia prichádzali do úvahy celkom tri rôzne možnosti, ako sa vysporiadať so zistenými problémami, ktoré sa vo fyzike postupne nahromadili. Einstein si teda mal z čoho vybrať. Pritom niektorí autori hovoria, že pritom o znepokojivom výsledku Michelsonovho-Morleyovho experimentu možno ani nevedel, resp. preň nebol smerodajný. – Určite mnohí počuli o jeho často pripomínaných predstavách, „čo by videl, keby sa pohyboval rýchlosťou svetla na čele svetelného lúča“.

A ja si dovolím tvrdiť, na základe vlastných úvah, že Einstein – vyjadrené „polopatisticky“ – uvažoval pri tvorbe špeciálnej teórie relativity asi takto. –

Povedal si zrejme: Nemusím rozumieť príčinám (pôsobeniam), ktoré vedú v špecifických prípadoch k jednoznačným výsledkom. Podstatné je vytvoriť taký (formálny) „filozoficko“-matematický aparát, ktorého použitie pri riešení konkrétnych úloh poskytne výsledky zhodné s experimentálnym pozorovaním. Inými slovami – výsledky, použiteľné v praxi. A siahol po už existujúcom matematickom aparáte – tzv. Lorentzových transformáciách – vhodnom na takéto využitie.

Pre potreby vlastných úvah, nazývam tento postup inžinierskym prístupom k fyzike.

Pre túto „metódu“ nie je podstatné, že obidva postuláty špeciálnej teórie relativity sú nepravdivé. Že tzv. „zdravý rozum“ ich jednoducho odmieta prijať.

Podstatnejšie je, že formálnym postupom možno napr. vypočítať potrebné hodnoty pri budovaní povedzme urýchľovača elementárnych častíc.

Na druhej strane, podobný formalizmus môže predstavovať pre racionálne rozvíjanú vedu – obrazne povedané – cestu do pekla.

Príčina je jednoduchá. – Ak nemá vedec dostatočný nadhľad (teda rozhodujúcu úlohu tu zohráva rozum, resp. „zdravý rozum“) nad skúmanou problematikou, ľahko sa môže dopustiť vážneho omylu. Nebezpečenstvo, že toto – pri tvorbe významných predpokladov či dokonca rozsiahlejších hypotéz – nastane, narastá nepriamo úmerne „vzdialenosti“ skúmanej problematiky od známych a uznávaných hraníc poznania. Keď sa skúmajúci vedec pohybuje na samotnej hranici aktuálnej paradigmy, pravdepodobnosť, že urobí správny alebo nesprávny predpoklad, je fakticky 1:1. A to je situácia, až pričasto vedúca k chybám, ktorých existenciu možno vo vedeckej paradigme niekedy postrehnúť až s odstupom desaťročí, resp. storočí.

S kľudným svedomím môžem tvrdiť, že aj dnes sú vo vede zabudované závažné omyly. Ale pokúsiť sa o nápravu, to je „ako čúrať proti (akademickému) vetru“. Ak sa máte „očúrať“, radšej si dáte s akademikmi pokoj a – po ich vzore – radšej budete zhromažďovať „kilá“ titulov pred i za svoje meno, hoci k múdrosti vám veľmi nepridajú.

O Einsteinovom vedeckom prínose možno paušálne povedať, že „všetko zrelativizoval“. Jeho hlavnou vinou (podľa môjho subjektívneho názoru) však je, že „prehodil výhybku“ historického vývoja fyziky na nesprávnu koľaj a vývoj fyziky nasmeroval chybným smerom. 

Mnohí súčasní (akože) vedci, ktorí podľahli „čaru relativity“, sa celkom nebadane presunuli, z pozície racionálne uvažujúcich ľudí, na pozíciu vedátorov – akýchsi moderných kňazov vedy, lebo nekriticky spotvorili racionálnu vedu na čudesné vedecké náboženstvo, v ktorom je možné skoro všetko: vznik všetkého z ničoho, nerozlišujú medzi hmotou (t.j. výrazom existencie hmotných vecí) a energiou (t.j. objektívnou mierou jej pohybu v priestore), netušia čo je čas, vynašli však časopriestor – akéhosi svojrázneho mačko-psa – a ďalšie podobné (vyslovené) sprostosti.

Najokatejším príkladom pochybeného vývoja fyzikálnych vied je (podľa mňa) „teoretické harašenie“ v súčasnej kozmológii. Tam sa, okrem iného, prehajdáka obrovské množstvo finančných prostriedkov. Tie by sme v súčasnej dobe mohli vynaložiť na dôležitejšie projekty ako na skúmanie zakrivenia priestoru, detekovanie gravitačných vĺn alebo hľadanie čiernych dier, vzdialených tisíce svetelných rokov od nás.

Znepokojenie blogera s nickom „zdrdol“, ktoré ho viedlo k napísaniu jeho stručného blogu, je teda pochopiteľné. 

Z histórie je známych viacero príkladov, keď sa „hľadači pravdy“ – ľudovo povedané –  „kopli“, pritom (z hľadiska neskoršieho poznania) na triviálnych veciach.

Povedzme, v starovekom Grécku sa snažil Zenón pochopiť podstatu (len mechanického) pohybu. Pritom sformuloval tri apórie (tzv. protirečenia) – nazvané Letiaci šíp stojí, Achiles nepredbehne korytnačku, Neobídeš štadión.

Neskôr sa prišlo na to, že sa Zenón a jeho privŕženci snažili vysvetľovať pohyb pomocou pokoja. Ani nevedeli, ako do toho spadli.

Urobiac historickú skratku preskočím z antiky rovno do obdobia prelomu 19. a 20. storočia, do obdobia pre fyziku tak úrodného na objavy zásadného významu. V tom období žil francúzsky matematik, fyzik, astronóm, a filozof Jules Henri Poincaré (1854 – 1912). Poincaré bol významným predstaviteľom kritiky vedy ako sebauvedomenia postupov vedy: zaujímala ho predovšetkým otázka pôvodu základných vedeckých presvedčení. V roku 1905 vraj dospel súčasne s Einsteinom k základným pojmom špeciálnej teórie relativity. (Wikipedia.)

Podľa toho by si jeden myslel, že to bol bádateľ par excellence. Možno aj bol. Ani to ho však neuchránilo od dopustenia sa triviálnej chyby, a to v myšlienkovom experimente s (geometrickým) zväčšovaním a zmenšovaním okolitého sveta. Dospel k predstave, že keby sa, napr. počas nášho nočného spánku, všetko okolo nás v rovnakej miere zväčšilo alebo zmenšilo, po prebudení sa by sme to vraj nepostrehli.

Ktosi však vyhlásil, že keby sa niečo také stalo, totiž, že by sa vesmír a všetko v ňom (napr.) dvojnásobne zväčšilo, a že ak by si to nikto nevšimol, nuž aspoň údenári rozhodne áno. A prečo? – Z ničoho nič by im popadali všetky údené šunky z hákov na zem.

A to preto, že ak by sa všetko dvakrát zväčšilo, plocha prierezu špagátov, na ktorých by tie šunky viseli, by sa zväčšila štyrikrát, ale objem šuniek (teda aj ich váha) by sa zväčšil osemkrát. Pevnosť špagátu je priamo úmerná ploche jeho prierezu, špagát by asi ťažšiu šunku neudržal.  

Ak sa teda takto primitívne „kopol“ Poincaré, ktorý sa v špekulovaní do istej miery vyrovnal Einsteinovi, aká je pravdepodobnosť, že sa „nekopol“ aj Einstein pri tvorbe svojej špeciálnej teórie relativity?

A uvediem ešte jeden z „najmodernejších“ príkladov na pováženie, či sa aj tu nejedná o dôsledok prostého nedomyslenia dôsledkov istého predpokladu. –

Kozmologická teória Big bangu, resp. Veľkého tresku, sa nám snaží natlačiť do hlavy „kaleráb“, totiž, že dnešný vesmír ako ho poznáme, bol pôvodne koncentrovaný takmer do jedného (geometrického) bodu, resp. do značne malého objemu priestoru. Na počiatku vekov vraj však zrazu, z neznámej príčiny, prudko – super-explozívne expandoval. A dodnes vraj expanduje takým spôsobom, že všetko materiálne sa navzájom od seba vzdiaľuje, a to tým rýchlejšie, čím je od nás vzdialenejšie.

Odhliadnuc od mnohých odbornejších aspektov podobnej predstavy, ja osobne tu vidím jeden problém. – Ak sa vesmír naozaj začal rozširovať – v takmer bodovom objeme vznikajúceho priestoru do bližšie nešpecifikovaného „nepriestoru“ – podľa jednotnej zákonitosti (nech aj premennej v čase), mali by sa teda (v každom časovom okamihu) všetky hmotné objekty nachádzať v rovnakej vzdialenosti od centra rozpínania, alias od onoho mystického big-bangovského bodu. To zodpovedá situácii, že big-bangovský bod sa „zotavuje“ z onej pravekej kataklizmy – kdesi, sám uprostred priestorovo obrovskej prázdnej gule – kým všetko hmotné a „odbingané“ sa nachádza pravidelne rozložené na tejto guľovej ploche, aby sa (vraj) pokračujúcim časom vzdialilo od seba až za hranice pozorovateľnosti… (Astronómovia však vraj pozorujú hviezdny galimatiáš prakticky rozložený v priestore všade okolo Zeme, resp. našej slnečnej sústavy, resp. našej Galaxie.)

Musí to tak nejako byť. Lebo, ak máme akceptovať argument, že – keďže Hubble (Edwin, 1889 – 1953) objavil „rozpínanie vesmíru“, predstava spätného priebehu tohto sporného deja nás vraj navádza k záveru, že všetko muselo mať počiatok v jednom priestorovom kvázi-bode.

Alebo je záver o rozpínaní vesmíru dôsledkom nesprávne interpretovaného pozorovania tzv. „červeného posunu“?

Ja osobne si nenárokujem „patent na rozum“ a je celkom možné, že som sa tentoraz „kopol“ ja.

Ale rovnako je možné, že veci sa majú celkom ináč.

Odpoveď diskutérovi s nickom „gwe“ :

Pravdaže, aj ja poznám toto (pseudo)vysvetlenie údajného rozpínania vesmíru, ktorého mechanizmus ste prirovnali k rozpínaniu stlačenej špongie. Takáto predstava je však spojená so zamlčaným predpokladom, totiž, že už big-bangový „praatóm“ mal svoju vnútornú štruktúru – zodpovedajúcu rozloženiu hmotných objektov vo vesmíre tak, ako ich dnes pozorujeme.

Vy ste napísali, že „miera lokálneho rastu je cca rovnaká, ale na väčšej vzdialenosti…“. To môže byť sotva pravda. Pretože vzájomná vzdialenosť by v takom prípade narastala rýchlejšie medzi hmotnými objektami, nachádzajúcimi sa na ploche blízko okraja vesmíru, ako medzi objektami, nachádzajúcimi sa na spojnici polohy bývalého „praatómu“ a polohy konkrétneho objektu na samej periférii vesmíru. (Ak „praatóm“ naozaj existoval, jeho poloha sa kdesi v priestore musela zachovať.)

Bez ohľadu nato, kde sa asi nachádza naša slnečná sústava, museli by sme preto pozorovať vo vesmíre určitý počet svetelných zdrojov s rovnakým červeným posunom, a zároveň sa nachádzajúcich na pomyselnej kružnici, ktorej časti by sa premietali na hviezdnu oblohu ako priamky.

To sú však zanedbateľné „prkotiny“ oproti všeobecnejším argumentom proti teórii o počiatku vesmíru Veľkým treskom a o jeho špecifickom – takrečeno „znásobenom“ – rozpínaní do všetkých smerov priestoru, neustále sa rozširujúceho do „nepriestoru“, ktoré si ani nevieme predstaviť (a nevieme si predstaviť ani ten „nepriestor“).

Súčasní kozmológovia by sa mali zamyslieť, či sa náhodou nedopúšťajú toho istého omylu ako svojho času Poincaré, keď uvažoval o „mixľovaní“ s rozmermi vesmíru. Je bláznovstvo pokúšať sa vysvetľovať jeden problém spôsobom, ktorý nastoľuje mnoho ďalších závažných problémov, ktoré by bez tej snahy neexistovali.

A je tiež na pováženie, keď „vedátori“ – pri mnohých iných príležitostiach – zdôrazňujú význam tzv. Occamovej britvy, princípu známeho už niekoľko storočí, ale v kozmológii (a vo fyzike elementárnych častíc) akoby bola Ocammova britva úplne bezcenná.