Ako to vidím ja

„Ložisko kamennej soli Prešov – Soľná Baňa bolo známe už v dávnej minulosti. Prvotné využívanie slaných prameňov v deviatom a desiatom storočí prešlo v 16. storočí k dobývaniu soli banským spôsobom. Začiatkom 20. storočia sa postupne prešlo od podzemného lúhovania k lúhovaniu soli vrtmi z povrchu.

Od roku 2010 sa v dobývacom priestore Prešov I – Solivary nevykonáva žiadna banská činnosť. Napriek zabezpečeniu hlavných banských diel, vrtov, však dochádza v súčasnosti k nepriaznivým vplyvom na životné prostredie, a to výtokmi soľanky z jednotlivých vrtov na povrch.“ (Pozri: https://www.startitup.sk/presov-sedi-na-casovanej-bombe/)

            V poslednom čase (od polovice februára t.r., vytekanie banských vôd s obsahom škodlivého antimónu zo železorudnej bane v Nižnej Slanej do rieky Slaná) je to už druhý závažný problém podobného druhu. Z vyťažených banských priestorov, ktoré sa časom naplnili vodou, začína vytekať spodná voda na povrch a spolu so sebou prináša do bezprostredného (i vzdialenejšieho) okolia rôzne vodorozpustné látky. V prípade hroziacej ekologickej havárie v prešovskom Solivare sa jedná o inak neškodnú kuchyňskú soľ (chlorid sodný), žiaľ v koncentrácii neúnosnej pre životné prostredie.

            Masmédiá nás pred pár dňami ohurovali údajom, že sa jedná o dvakrát väčšiu koncentráciu chloridu sodného ako je salinita vody v Mŕtvom vody. S týmto vysloveným drístom ale rýchlo prestali. Salinita vody v Mŕtvom mori je rádovo 30%, pričom v nej prevažuje rozpustený chlorid horečnatý (v 1 L vody sa ho dokáže rozpustiť – v závislosti od teploty – 500g a viac). Pritom rozpustnosť chloridu sodného ovplyvňuje teplota vody len nepatrne, pri izbovej teplote sa ho v 1 L vody rozpustí len 360g.

            V prípade solivarského problému sú však iné fakty podstatné. –

            „V dobývacom priestore Prešov I – Solivary dochádza k výtokom soľanky z jednotlivých vrtov na povrch. Dobývací priestor sa navyše nachádza pri obytnej zóne, preto je nevyhnutné túto situáciu naliehavo a urgentne riešiť.

V prípade, že sa čoskoro nezačne s likvidáciou banských diel, môže dôjsť k rozsiahlej ekologickej havárii, a to úniku soľanky spoza pažníc vrtov aj zo samotných vrtov do terénu a devastácii terénu. Pri vysokom tlaku vo vrte dôjde k úniku soľanky aj po tektonických poruchách, k namoknutiu nadložných hornín a deštrukcii terénu, ďalej k vytekaniu soľanky do vodných tokov a devastácii flóry a fauny.“ (Pozri tamže – pozn. autora.)

            Z popisu objektívnej situácie vyplýva, že problém spôsobila (a aj naďalej bude spôsobovať) voda prenikajúca do podzemia a zvyšujúca takto hydrostatický tlak soľanky, ktorému prestávajú uzávery vrtov odolávať. Keby nebolo onej (kuchyňskej) soli v nej rozpustenej, pokojne by ju mohli vypúšťať do najbližších potokov i tokov. Ale so slanou vodou nemožno takto nakladať. Okrem toho, i keď sa solivarské ložisko pokladá za vyťažené, de facto je vyťažené len z ekonomického hľadiska, lebo bohviekoľko chloridu sodného ešte reálne ostáva v podzemí. Voda ho všetok postupne rozpustí, ale získavať ho odparovaním vody (a predávať) ako donedávna, sa už pri dnes známych spôsoboch „separovania“ soli z vody neoplatí.

            Cieľom tohto článku je upozorniť verejnosť, že podobná možnosť tu napriek všetkému  existuje. Upozornil som na to už v článku https://cudzis.blog.pravda.sk/2022/03/22/dobra-sprava-k-svetovemu-dnu-vody/. Síce tam tvrdím, že môj nápad je vhodný len na prevádzkovanie vo veľkom rozsahu… Dnes je pravda taká, že už s partnerom pracujeme na prototype zariadenia s menším výkonom „odsoľovania“ mineralizovanej vody či dokonca soľanky. Podstatné je, že potreba energie je rádovo asi dvadsaťkrát nižšia ako pri „klasickej“ destilácii vody.

            Teda, ľahko by sa mohlo stať, že takým činom by mohla byť obnova produkcie kuchyňskej soli v Solivare zo soľanky opäť ekonomicky výhodná.

Zabili by sa tým dve muchy jednou ranou: popri produkcii soli by došlo aj k čiastočnému vyprázdneniu teraz zaplavených banských priestorov, čím by hrozba ekologickej havárie v najbližšom okolí úplne zanikla.

Prípad Solivaru – i prípady jemu podobné – možno najlepšie a najjednoduchšie vyriešiť postupmi, spĺňajúcimi jednu logickú požiadavku. –

Spôsoby, ktoré jednostranne vyžadujú ekonomické náklady (len) na elimináciu ekologických problémov – bez ďalších prínosov – treba nahradiť spôsobmi, prinášajúcimi v priebehu likvidácie „ekoproblémov“ v prvom rade konkrétny ekonomický zisk. A potom už je jednoduché, z časti onoho zisku sanovať vyvolané náklady.   

            Inými slovami, je neúnosné vynakladať na (ničím nezaručený) budúci ekologický profit konkrétne finančné zdroje v súčasnosti. Práve toto odštartovalo vedenie EÚ svojim neuváženým ideologickým harašením.

Naopak, dobudúcna treba namiesto toho rozvíjať predovšetkým také aktivity, že odstraňovanie súčasných ekologických problémov bude – popri prvoradom ekonomickom zisku – len ich vedľajším profitom.