Aktuálne sa znova rozprúdila verejná diskusia o premnoženosti medveďov na Slovensku. Počas nej sa len veľmi vzácne spomenie tzv. Bernský dohovor, ktorý ponúka racionálne riešenie tohto problému. Ale, z akéhosi neznámeho dôvodu, všetci doterajší ministri, ktorí mali – a mohli – tento problém riešiť, zaujímali k nemu jednotný „kováčikovský“ postoj. Akoby ich jedna mater mala. Určite to neboli všetko experti na danú problematiku. Medzi nich môžeme smelo počítať aj ministra Budaja s jeho trápnymi špekuláciami, ktorý (možno) má pravdu len v jednom: určite pri medveďoch ide o peniaze.
Koľko medveďov hnedých žije v dnešných časoch v štátoch západnej Európy? Prečo ich tam žije (ak vôbec) tak málo, a prečo im to nevadí?
Akoby sa západniari spoliehali, že ak budú znova v kurze medvedie kožušiny – možno práve ako dôsledok energetickej krízy (vyvolanej pre nás samých zničujúcimi sankciami na odber ruských energonosičov) so všetkými jej prirodzenými sprievodnými znakmi, teda aj s nedostatkom tepla v zime, že si po ne jednoducho siahnu do slovenského medvedieho šatníka.
Na podobnú tému som písal už predčasom v blogu „Medvedica Ingrid a zdravý rozum“ na Blogovisku SME.sk. Azda bude dobré pripomenúť verejnosti jeho obsah aj dnes. Robím tak v reakcii aj na blog Slavěny Vorobelovej „Budajov medvedí biznis“ na Blog. Pravda.sk. z 23. júna t.r. –
Na Slovensku sú dvojnásobne premnožené medvede, tvrdí Imrich Šuba, šéf kancelárie Slovenskej poľovníckej komory. Dôvod, prečo poľovníci medvede v prírode (radikálnejšie) neregulujú, vás možno prekvapí.
Všetci máme v živej pamäti v televíznom spravodajstve rôznych staníc masívne medializovaný príbeh medvedice s dvomi medvieďatami, ktorá ich doviedla z hôr najprv do Starého Smokovca. Po odchyte šeliem a ich premiestnení do lokality v ústí Tichej doliny, sa zanedlho vrátili do blízkosti ľudských príbytkov na Liptove.
Medvediu rodinku spozorovali medzi obcami Pribylina a Liptovská Kokava (okr. Liptovský Mikuláš). Statná medvedica sa s mláďatami pokojne pásla na tráve popri ceste a netrápili ju ani náhodní okoloidúci.
Zrejme sa medvedica v prítomnosti ľudí cítila bezpečnejšie vediac, že tu ju a hlavne jej mladé nebudú ohrozovať iné medvede.
Nakoniec sa medvedia rodinka chcela zabývať „na smokovecký spôsob“ (na strome vedľa kostola) v Liptovskej Kokave. Opäť ju všetkých členov odchytili, tentoraz však medvieďatá odlúčili od matky a medvedicu previezli osobitne na neznáme miesto.
Ingrid sa však po vytriezvení z narkózy vrátila naspäť, zrejme hľadajúc svojich potomkov. Jej tragédiu zavŕšili poľovníci, ktorí ju – údajne po neúspešnom pokuse o odplašenie – zastrelili.
Imrich Šuba (J.Š.), šéf kancelárie Slovenskej poľovníckej komory, zastáva názor, že to nebol odstrel medvedice, ale jej poprava.
Odcitujem časť jeho rozhovoru s Jánom Krempaským (J.K), zverejnenom v rubrike Domov.SME.sk:
» J.K.: „Čo hovoríte na odstrel medvedice Ingrid, ktorý nariadil šéf Štátnej ochrany prírody v Banskej Bystrici?“
J.Š.: „To nebol odstrel. Odstrel evokuje vo verejnosti pojem, že to boli poľovníci. Poľovníci s týmto prípadom nemajú nič spoločné. Je to všetko žalostné a smutné, čo sa tam udialo.“
J.K.: „Keď to nebol odstrel, čo to bolo?
J.Š.: „Poprava. Evidentne poprava. Ten medveď bol popravený.“
J.K.: „Prečo toto zabitie medvedice považujte za popravu?
J.Š.: „Mám na mysli celý proces. Najprv sa odchytí medvedica. Uspí sa. Medvieďatá sa potom naháňajú, sú stresované. Nakoniec sa odloví matka od medvieďat, ktoré sú na ňu odkázané. Čo na to mám povedať? Z biologického, zoologického hľadiska toto rozhodne nie je v poriadku.
Vonkoncom nie je v poriadku, ak sa 30 ľudí prizerá, ako sa odchytáva mladá medvedica.“ … « Koniec citácie.
(Pozri – https://domov.sme.sk/c/20549085/sef-polovnikov-nebol-to-odstrel-medvedice-ingrid-ale-jej-poprava.html)
Čítal som viacero – aj protichodných – názorov, resp. komentárov, ktoré podnietil tento konkrétny prípad. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že diskusia na rôznych fórach akoby sa niesla v štýle „pravidla“: Ty hovoríš – ty máš pravdu. Až ja budem hovoriť – ja budem mať pravdu!
Inými slovami, každý má svojím spôsobom pravdu.
Ale pravdu nemožno „bezducho“ deliť na kusy; pravda má zmysel len ako celok.
Vyvarujme sa emócií a pozrime sa na problém racionálne. –
Vychádzajme z predpokladu, že medvede sú na Slovensku – aj v oblasti Vysokých Tatier – premnožené.
Samce medveďov sa správajú teritoriálne.
Každý dospelý medveď si z existenčných dôvodov chráni „svoj rajón“ – konkrétne územie, s dostatočným výskytom potravy na prežitie. Ak ho má, v období rozmnožovania má ešte jednu podstatnú starosť – stretnúť medvediu samicu ochotnú sa s ním spáriť. Medvedica s neodrastenými medvieďatami však, pri stretnutí s medveďom, nemá pre podobné úmysly porozumenie.
Medveď, v snahe presadiť svoje vlastné gény, môže zvrátiť jej postoj k zblíženiu najskôr tak, že (preň) cudzie medvieďatá jednoducho usmrtí.
Pre medvedicu Ingrid zrejme vo Vysokých Tatrách neexistoval rajón, bezpečný pre jej medvieďatá, a preto sa inštinktívne vzdialila z „divej prírody“ bližšie k ľudským obydliam, pretože z ľudí očividne strach nemala.
Môžeme sa len domýšľať, prečo nebola prirodzene plachá.
Možno aj ona sama vyrástla s matkou, ktorá patrila k tzv. kontajnerovým medveďom, vyžierajúcim zbytky potravín, ktoré ľudia vyhodili do – pre šelmu ľahko prístupných – kontajnerov.
A teraz sa zamyslime, aké by bolo pokračovanie tohto príbehu – nazerané v širších, objektívne pôsobiacich súvislostiach. –
Nech by sa medvedica zmierila s odobratím svojho potomstva a vrátila sa do hôr preplnených medvedími samcami. Zakrátko by postretla otca ďalších svojich potomkov, ktorých by na budúci rok vyviedla do prostredia, preplneného prinajmenšom tým istým množstvom medvedej populácie ako tohto roku. Cyklus by sa zavŕšil a existenčné problémy, spojené s bezpečnosťou jej medvieďat, by sa len zopakovali!
Toto je začarovaný kruh, z ktorého sa možno vymaniť len prikročením k rozumnej regulácii početných stavov všetkých divých zvierat, nie len medveďov.
Čo bráni realizácii tejto jednoduchej myšlienky? –
Kvóty na odstrel nie sú vraj možné! –
Medveď hnedý patrí medzi zákonom chránené živočíchy a o jeho výnimočnom odstrele rozhoduje ministerstvo životného prostredia, ktoré jediné smie udeľovať povolenia na odstrel. Každá žiadosť musí byť individuálne posúdená. Výnimky sú v súlade s európskou smernicou o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín, resp. s ustanoveniami Bernského dohovoru. Ministerstvo teda neudeľuje a ani nemôže udeliť žiadne kvóty na odstrel tejto šelmy, lebo toto nám (vraj) nedovoľuje Európska únia.
(Pozri – http://www.topky.sk/cl/10/1577639/Mapa-rozsirenia-najvacsej-slovenskej-selmy–Dovod–preco-medvede-v-prirode-nereguluju)
Dohovor o ochrane európskych voľne žijúcich organizmov a prírodných stanovíšť (Convention on the Conservation of European Wildlife and Natural Habitats) je výsledkom dlhoročnej snahy európskych štátov o koordinovaný postup pri ochrane rastlín a živočíchov a ich prírodných stanovíšť.
Vznikol z podnetu Rady Európy. Podpísaný bol počas 3. európskej konferencie ministrov životného prostredia v Berne 19. septembra 1979, preto sa označuje aj ako Bernský dohovor. Dohovor nadobudol platnosť 1. júna 1982.
Cieľom dohovoru je ochrana voľne žijúcich rastlín a živočíchov a ich prírodných stanovíšť v Európe, osobitne tých, ktorých zachovanie vyžaduje spoluprácu niekoľkých štátov, pričom osobitný dôraz sa kladie na ohrozené a zraniteľné druhy, vrátane ohrozených a zraniteľných sťahovavých druhov.
Text Dohovoru dopĺňajú 4 prílohy, ktoré obsahujú:
Zoznam 229 prísne chránených druhov rastlín, ktoré nesmú byť zámerne ničené alebo poškodzované; ochrana sa vzťahuje aj na stanovištia týchto rastlín.
Zoznam okolo 580 prísne chránených druhov živočíchov, ktoré nesmú byť zámerne poškodzované; ochrana sa vzťahuje aj na stanovištia týchto živočíchov.
Zoznam druhov živočíchov, ktoré môžu byť využívané za predpokladu, že využívanie je regulované a neohrozí populácie týchto živočíchov.
Zoznam zakázaných prostriedkov a metód odchytu a usmrcovania živočíchov.
Slovenská republika podpísala Dohovor 28. apríla 1994. Ratifikačnú listinu podpísal prezident SR 15.8.1996. Slovensko sa tak stalo členskou krajinou Dohovoru s účinnosťou od 1.1.1997. Uplatnilo pritom výhrady voči dvom druhom živočíchov vymenovaným v Prílohe II., ako to umožňuje článok 22 ods.1 Dohovoru. Týmito druhmi boli vlk obyčajný (Canis lupus) a medveď hnedý (Ursus arctos). Dôvodom uplatnenia výhrady voči plneniu podmienok ochrany u týchto druhov živočíchov podľa článku 6 Dohovoru bol „súčasný stav ich populácií v Slovenskej republike, umožňujúci reguláciu ich početnosti bez ohrozenia ich existencie a funkcií v prírodných ekosystémoch“ (Vestník MŽP SR, 1994, čiastka 2). S touto argumentáciou je však najmä v prípade vlka možné polemizovať, nakoľko v dôsledku jeho sústavného odstrelu je jeho funkcia v prírodných ekosystémoch najmä západného Slovenska viac než ohrozená.
Gestorom plnenia záväzkov vyplývajúcich z členstva v Bernskom dohovore je Ministerstvo životného prostredia SR.
(Pozri – https://www.enviroportal.sk/dokumenty/medzinarodne-dohovory/dohovor/174)
Ako je to teda?
Má Slovenská republika vyjednanú voči dodržiavaniu Bernského dohovoru výnimku v prípade vlka obyčajného a medveďa hnedého, alebo nemá?
K miestam s najväčším výskytom medveďa hnedého na Slovensku patria regióny Liptova a Vysokých i Nízkych Tatier, kde medvede často vstupujú aj na miesta obývané človekom. Medvede lákajú najmä smetné nádoby, kvoli ľahkej obžive v nich nájdenej, resp. z nich ľahko získavanej, strácajú plachosť a pre ľudí sa stávajú hrozbou. Napriek tomu, že je medveď hnedý chránený nielen slovenskou, ale aj európskou legislatívou, mnohí upozorňujú na jeho premnoženie a potrebu regulácie.
Medvede sa v hojnom počte vyskytujú aj na Poľane.
Keďže staršie a silnejšie jedince vytláčajú zo svojho teritória mladšie, medvede migrujú po celom Slovensku aj za jeho hranice.
Podľa výskumu Štátnej ochrany prírody (ŠOP) SR žije na Slovensku zhruba 1 200 medveďov.
Smrteľné strety človeka s touto šelmou sú však vzácnosťou. Medveď nikdy neútočí.
U medveďov nemožno hovoriť o napádaní človeka, ale o nebezpečnom strete.
Medveď nikdy človeka nenapáda len tak. Väčšinou ide o prípady, keď je prekvapený blízkosťou človeka, zľakne sa, chráni si potravu, alebo medvedica chráni svoje potomstvo.
Je veľmi problematické určiť lokality najčastejších nebezpečných stretov, pretože sa môžu vyskytnúť v celom areáli prirodzeného rozšírenia medveďa, ako aj v lokalitách mimo neho. Najčastejšie k nim však dochádza počas jesenných poľovačiek, keď sa medvede poberajú na hibernáciu a vyplašia ich poľovnícke psy, výstrely či krik v lese. Prekvapiť ich však človek môže aj pri tichom pohybe v lese.
Za posledné roky nedošlo podľa odborníkov k smrteľným stretom medveďa s človekom. V minulosti však bola situácia na našom území odlišná. Najviac smrteľných stretov spomínajú archívy zo 17. a 18. storočia. Úmrtia súviseli s nedostatočnou lekárskou starostlivosťou.
(Pozri – http://www.topky.sk/cl/10/1577639/Mapa-rozsirenia-najvacsej-slovenskej-selmy–Dovod–preco-medvede-v-prirode-nereguluju)
Argument, používaný na obhájenie ministerského povolenia minimálneho množstva odstrelov, že za posledné roky nedošlo k smrteľným stretom medveďa s človekom, vyznieva – za daného stavu rozšírenia medveďa – veľmi problematicky.
Veď premnoženie medveďov na Slovensku v konečnom dôsledku vytvára čoraz väčší tlak na evolučnú zmenu živočíšneho druhu „medveď hnedý“ na nový živočíšny druh (alebo hoci aj poddruh) – „medveď hnedý tatranský nebojácny“, a to aj s nejakými nepredvídateľnými dôsledkami ako pre medveďov tak aj pre ľudí v ich blízkom susedstve.
Z tohto uhla pohľadu sa, podľa mňa, javí vyššie uvedený argument len ako výhovorka.
Aj s výrokom, že „vonkoncom nie je v poriadku, ak sa tridsať ľudí prizerá, ako sa odchytáva mladá medvedica“, nie je niečo v poriadku, keď si uvedomíme, že je to názor odborníka.
Čo je na tom (s výnimkou aspektu bezpečnosti), že sa desiatky ľudí pozerajú na odchyt šelmy?
Ak možno nazvať odstrelenie medveďa popravou, ako potom nazvať zakáľanie ošípaných alebo usmrcovanie hydiny či dobytka elektrickým prúdom na bitúnkoch, a to v masovom meradle?
Z histórie vieme, že hospodári sa snažili správať voči zvieratám pragmaticky a zbytočne ich netrýznili. Pri nábožensky motivovaných obetách sa dokonca veľmi dbalo na to, aby obetné zviera bolo pri obetovaní celkom pokojné, aby nepociťovalo strach a umieralo prakticky bezbolestne; inú obetu by Boh, resp. bohovia neprijal(i).
Ešte pred storočím bolo usmrcovanie rôznych domácich zvierat, z pohľadu hospodára, úplne prirodzená vec a ani deťom nebránili pozerať na tento akt alebo na teplú striekajúcu krv. Aj smrť samotných ľudí v domácom, viacgeneračnom prostredí, sa prijímala celkom prirodzene.
To len dnes niektorí ľudia odpadávajú pri pohľade na krv – na spôsob „pribrzdeného“ obecného policajta v Hornej Dolnej – a pritom majú takmer každý deň mäso na tanieri!
Keby si ho nemohli zadovážiť v už upravenej forme v predajni potravín, asi by umreli od hladu. A pretože rodičia dnešných mladých ľudí veľmi často umierajú v neútulných priestoroch zdravotníckych alebo opatrovateľských zariadení, títo mladí často ani nemajú reálnu predstavu o ľudskej smrti a boja sa pomyslieť na vlastný koniec. (Ale zverejnené ukážky z talibanských videií, dokumentujúcich brutálne popravy mnohých neoslovia.)
Už dávnejšie som počul o smutnom osude iného medveďa, ktorý sa neudial u nás, ale za hranicami Slovenska. – Na území tej „únie“, ktorá nám „kafre“ do mnohých vecí, o ktorých by sme si mali po práve rozhodovať sami; pravda, keby sme sa tohto samozrejmého práva sami nevzdali. Prečo? – Najskôr asi pre „európske“ peniaze. Nikto z terajších ani minulých slovenských diplomatov, ktorí všetky podobné dohovory (niektoré aj v rámci prístupových dohovorov do únie) „upiekli“, nám však „háklivejšie“ pohnútky pre (neosobný, pritom záväzný) súhlas s niečím, spontánne neobjasní.
Vyhľadal som si ten medvedí príbeh na google.sk a ponúkam ho čitateľom ani nie tak na pobavenie ako na zamyslenie. –
SME, v rubrike zaujimavosti.sme.sk, 27. júna 2006, uverejnili tento citovaný článok:
»Medveď Bruno už docestoval. Zastrelili ho
Medveď Bruno sa päť týždňov túlal v horách. Včera ho zastrelili. Práve sa kúpal.
Bruno sa stal alpskou atrakciou. Chodil po Alpách z Nemecka do Rakúska a späť, hrdúsil ovce, kozy. A hlavne unikal ľuďom, ktorí sa ho márne snažili chytiť.
Včera ráno ho našli mŕtveho blízko Spitzingerského jazera v Nemecku. Zastrelili ho poľovníci. Povolenie na odstrel dostali včera, ale len na území Rakúska. V Bavorsku by začalo platiť až zajtra. Či bude mať odstrel bez povolenia právnu dohru, zatiaľ nie je jasné.
Po dvojročnom, stokilogramovom samcovi začali pátrať, lebo vraj ohrozoval aj ľudí. Nebezpečné bolo, že sa stále viac približoval k obydliam, kde si chodil po potravu.
Keď sa začiatkom mája v Alpách objavil, stal sa najprv senzáciou. Medveďa hnedého vo voľnej prírode v Bavorsku nevideli od roku 1835 a v Tirolsku sa naposledy ukázal v roku 1860.
Bavorský minister životného prostredia sa najprv potešil, keď však medveď začal robiť škody, rétoriku zmenil. Bruna chcel dostať živého alebo mŕtveho. Vznikla z toho kovbojka ako z filmu.
Povolali fínskych špecialistov na lov medveďov, ktorí prišli s vycvičenými psami. Mali Bruna vystopovať a špecialisti postreliť narkotikami. Po tom, čo Fíni prešli za dva týždne pešo 500 kilometrov, sa museli vzdať a zbaliť sa. Bavorsko a Tirolsko im zaplatilo spolu 30-tisíc eur.
Bruno napokon doplatil na svoju lásku k vode. V blízkosti vodných plôch ho ľudia vídavali najčastejšie a tam ho poľovníci nakoniec dostali.
Bruna a jeho rodinných príslušníkov vypustili do prírody v talianskom národnom parku Adamello-Brenta v rámci programu navrátenia medveďa hnedého do Álp. Nevedno prečo však medveď opustil rezerváciu a putoval stovky kilometrov, až kým nedorazil do pohraničnej oblasti medzi Rakúskom a Nemeckom. Údajne si hľadal samičku. (jah, čtk)«
(Pozri – http://zaujimavosti.sme.sk/c/2781299/medved-bruno-uz-docestoval-zastrelili-ho.html#ixzz4isNveB39)
Český článok, ktorý uverejnila Mladá fronta DNES (Tomáš Nídr) 29. marca 2007, niektoré fakty upresňuje. Dovolil som si ho preto pre čitateľov SME preložiť do slovenčiny. Znie takto:
Medveďa Bruna nedáme! Ani mrtvého, hovoria Bavori
Taliani požadujú od Bavorska, aby im vrátilo pozostatky šelmy, ktorá sa v lete minulého roka náhodne zatúlala do Nemecka. Bavorsko však zamýšľa medveďa nazvaného Bruno si ponechať a vystaviť ho v múzeu.
Problémy s Brunom neprestali. Akoby nestačilo, že svojím mesiac trvajúcim beztarostným túlaním sa po južnom Bavorsku, kam doputoval až z rodného kraja blízko talianskeho mesta Trentino, minulý rok spôsobil v Nemecku rozruch.
Jeho nenútené promenádovanie sa v blízkom okolí obľúbených alpských letovísk a lúpežné výpravy k farmám ukončili vlani 26. júna 2006 nemeckí poľovníci.
Ešte predtým sa Nemci neúspešne pokúšali s pomocou fínskych odborníkov na lov medveďov a ich loveckých psov Bruna odchytiť živého.
Zásahy do pečene a pľúc potrestali medveďa za smrť desiatok oviec, za vyrabované úle a kuríny. Mená ľudí zo skupiny úspešných lovcov, špeciálne zriadenej Bavorskom kvôli odstrelu zvieraťa, pre istotu nezverejnili. Anonym sa im totiž vyhrážal zabitím.
Taliansko sa kvôli zastreleniu svojho medveďa sťažovalo v Bruseli Európskej komisii. V Nemecku sa zdvihla vlna protestov.
Stoibär (dalšia Brunova prezývka, ktorá vznikla spojením priezviska bavorského premiéra s nemeckým slovom pre medveďa) sa stal kultom.
Na mieste jeho tragického skonu, na lúke Kumpflalm, Brunovi priaznivci vztýčili kríž, pri ktorom „pozostalí“ nechávajú kytice kvetov. Bruna si človek mohol kúpiť i na tričku s tak trochu neaktuálnym nápisom „Nikdy ma nedostanete“ alebo ako plyšového maznáčika.
Bruno však spôsobuje problémy i „zo záhrobia“. Taliansko si nahnevane žiada mŕtvolu zvieraťa, ktoré si nárokovalo i v čase jeho putovania po rakúsko-bavorskom pomedzí.
Rím má podporu spolkového ministerstva životného prostredia, ktoré – parafrázujúc slávny Kennedyho výrok „Som Berlínčan“ – uviedlo: „Der Bär ist ein Italiener (Ten medveď je Talian)“.
Chlpáč sa narodil vo voľnej prírode v talianskych Alpách, jeho rodičov, zakúpených zo Slovinska rímskou vládou, tam však vysadili v rámci projektu, ktorý mal populáciu medveďov v miestnych horách.
Preto i syna rodičov Jozeho a Jurky úrady vo Večnom meste považovali za vlastníctvo talianskeho štátu.
Bavorský minister životného prostredia Werner Schnappauf o tom nechcel ani počuť. „Zviera, ktoré sa narodilo v divočine, patrí krajine, v ktorej zomrelo,“ argumentoval pre Süddeutsche Zeitung.
V písomnej odpovedi spolkovému rezortnému kolegovi preto uviedol: „Chápem, že Talianom na medveďovi záleží. Ale v Bavorsku je to rovnaké.“
Bavorská správa už deväť mesiacov ukrýva šelmu v mraziaku na neznámom mieste a pripravuje jeho preparáciu.
Potom by sa mal vypchatý Bruno objaviť ako exponát na zámku Nymphenburg po boku svojho predka, ktorého zastrelením medvede z Nemecka na 171 rokov vymizli. Až do tej doby, kým Bruno nepodnikol svoju expedíciu…
Nemecké médiá naliehajú na svojich politikov, aby Talianom vyšli v ústrety. Odovzdaním pozostatkov nebohého medveďa by mohlo Nemecko svojim partnerom ukázať dobrú vôľu a úspešne tak zavŕšiť svoje súčasné predsedníctvo Európskej únii.
Mŕtvy medveď sa môže stať „euromedveďom“.
Natíska sa však otázka, či európski politici nemajú na práci nič užitočnejšie ako sa naťahovať o jednu medvediu kožu.
Zastrelená šelma akoby symbolizovala dnešnú podobu Európskej únie. –
Rodičov mal zo Slovinska.
Narodil sa v Taliansku.
Z domácich talianskych Álp odišiel do Rakúska bez toho, žeby sa zdržiaval kontrolami na hraniciach.
Smrť ho nakoniec zastihla v Nemecku.
Jeho budúcnosť je však – podobne ako európska integrácia – veľmi neistá.
Keďže podľa niektorých vedcov, by sme mali mať... ...
Ani tento dlhočizný článok nič nerieši. Možno... ...
Román! ...
Celá debata | RSS tejto debaty