Ako to vidím ja

Dnes som po dlhšej dobe opäť pozeral politické diskusie v rôznych slovenských televíziách (resp. televíziach pôsobiacich na Slovensku, lebo je to rozdiel, a – veru – podstatný, pozn. autora). Ale ani jednu som nedopozeral do konca, lebo to bolo opäť v podstate „mlátenie prázdnej slamy“ z úst reprezentantov ktorejkoľvek politickej strany. Hoci už školské prázdniny a tým aj dovolenkové obdobie pomaly končia, a politická predvolebná kampaň sa rozbieha a čoraz viac naberá na sile, to „mlátenie prázdnej slamy“ sa nieslo – aspoň sa mi tak zdalo – v akomsi pokojnom, takmer zmierlivom ovzduší. Akoby už niektorí tušili, že je to ich „labutia pieseň“ v najvyššej slovenskej politike.

Nedopozeral som do konca ani prebehnuvšie tlačové besedy Smeru SSD k problematike bombastickým spôsobom prevedeného zatknutia bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara a potom jeho prepustenia systémom „potme a potichučky“. Že vraj skoro všetci kompetentní, ktorí mali s tým „prípadom“ čo do činenia, neboli k nájdeniu, aby zodpovedali potrebné otázky zo strany napr. Gašparovych obhájcov.

To je vec, ktorou sa teraz nehodlám zaoberať.

Teraz chcem predovšetkým upozorniť na jeden veľký „kec“, ktorým už dlhšiu dobu argumentujú rôzni tlčhubovia v politických diskusiách. A občania-diváci to (bez protestov) „žerú“. O čo sa jedná. –

Vždy, keď hrozí nejaké zdraženie (alebo k nemu už reálne došlo), a pretriasa sa spôsob, ako ho kompenzovať vládnymi protiopatreniami, takmer vždy sa siahne na „mantru“, že vraj kompenzácie nemožno – pre ich finančnú nákladnosť – realizovať plošne, ale iba adresne, t.j. kompenzovať zvýšené náklady len tým skupinám občanov, ktorí bremeno zdraženia pocítia najviac.

Je to obyčajná finta. – Pretože cez pojem adresnosti sa rozsah (prípadných, často len sľubovaných) kompenzácií zúži na okruh zopár desiatok tisíc najchudobnejších (ktorých asi najčastejšie?) ľudí na Slovensku. O ostatných, ktorí musia znášať bremeno zdražovania rovnako, sa už nehovorí. A „ani Boh neskontroluje“ rozsah realizovaných „adresných“ kompenzácií.

Podľa tejto – systematicky omieľanej (t.j. len verbálnej) – schémy by sa mali stať najodkázanejší občania, ak už nie najlepšie zaopatrenými, nuž aspoň aspoň priemerne situovanými ľuďmi na Slovensku.

Aká je však slovenská realita?

V prvom rade je to veľký podvod na tých pracujúcich občanoch, z daní ktorých sa podobná „politika“ realizuje. Lebo tým dochádza len k (často nespravodlivému) prerozdeľovaniu finančných prostriedkov štátneho rozpočtu zo strany vlády, a to bez viditeľnej snahy konať účinné opatrenia na predchádzanie podobnej praxi v budúcnosti.

Osobne si myslím, že žiadne slovenské parlamentné voľby na tejto tragickej situácii nič nezmenia.