Ako to vidím ja

Dnes si pripomíname 68.výročie úmrtia Alberta Einsteina, ktorý umrel 18. apríla 1955 v americkom Princetone (štát New Yersey).

Jeho zásadnými prácami vo fyzike boli špeciálna (1905) a všeobecná (1915-16) teória relativity, ktorými výrazne poznačil ďalší vývoj fyziky. Mnohí ho považujú za jedného z najvýraznejších géniov 20. storočia, ale pri bližšom pohľade na jeho dielo to nie je až také skvelé.

Človek je schopný racionálne uvažovať len v pojmoch a je ideálne, ak má nad riešenou problematikou dostatočný nadhľad. Vo fyzike na prelome 19. a 20. storočia to však nebolo tak, panovala tam zvláštna situácia. I keď ju viacero veľmi podstatných momentov zneprehľadňovalo, našťastie to netrvalo pridlho. A vzápätí – s odstupom jedného-dvoch desaťročí – akoby sa roztrhlo  vrece s pozoruhodnými objavmi, ktoré sa pričinili o výrazný fyzikálny pokrok.

Keby bol Einstein nie len fyzikom ale aj schopným filozofom, snažil by sa teóriu relativity sformulovať, podľa hlavných zásad filozofie, ako otvorený filozofický systém. Taký otvorený (vnútorne konzistentný) systém – a nie len vo filozofii – je veľmi dobrá vec. Ak sa dodatočne zistí, že sa doň nejakým nedopatrením dostali určité chyby, jednoducho sa nahradia novšími poznatkami (resp. vierohodnými predpokladmi). Systém sa tým stane dokonalejším a ako taký predstavuje spoľahlivejšiu východiskovú základňu pre ďalšie objavy a vyšší stupeň poznania.

Namiesto toho Einstein sformuloval svoju špeciálnu teóriu relativity ako abstraktný model (resp. teóriu). Vytvoril ju, s použitím dvoch (z racionálneho hľadiska) neprijateľných – a najmä nepravdivých – postulátov. Z nich ten o maximálne možnej rýchlosti svetla vo vákuu – „c“ – mu nanútili okolnosti matematického aparátu (tzv. Lorentzove transformácie).

Vo všeobecnej teórii relativity, zameranej najmä na vysvetlenie podstaty gravitácie, podobné striktné obmedzenia pre rýchlosť svetla vo vákuu nie sú, zato je tam dosť iných „divočín“ (rozumej: fantastických, prakticky ničím vierohodným nepodložených fyzikálnych predstáv).

Ale, vrátim sa ešte na okamih k špeciálnej teórii relativity. Ja osobne som dospel k názoru, že mohla vzniknúť a (dočasne)  sa presadiť len preto, že vlastne predstavuje tzv. „inžiniersky prístup k fyzike“. – Z chybnej teórie (resp. modelu) možno formálne odvodiť správne výsledky určitého druhu (napr. v oblasti relativistických javov). Písal som o tom v článku https://cudzis.blog.pravda.sk/2023/04/11/ad-einsteinove-teorie-a-zapadna-spolocnost/.

Vzhľadom na svoje „postulátové základy“, je však táto teória nereformovateľná.

Mne osobne pripomína obraz v ráme s presne stanovenými rozmermi. Keď sa doň vedátori snažia dopĺňať novšie poznatky, dá sa to, ale len za cenu nehoráznych deformácií. A to je vážna vec, pretože sa tým deformujú naše predstavy o usporiadaní a fungovaní  reálneho sveta. –

Dnes už aj vedátori uznávajú, že „teória relativity“ nie je celkom správna. Ale zároveň jedným dychom hovoria, že dokonalejšia teória, ktorá nahradí teóriu relativity (napr. taká „teória všetkého“), ju musí obsahovať ako špeciálny prípad. Vraj podobne, ako newtonovská mechanika je špeciálnym prípadom relativistickej mechaniky.

Ak Einstein svojimi absurdnými teóriami relativity v skutočnosti – obrazne povedané – „zavrel dvere“ prirodzenému a správnejšiemu vývoju fyziky, jeho novodobí nasledovníci všetku tú absurdnosť nových predpokladov a tvrdení len ďalej umocňujú.  

Naozaj si nikto z nich neuvedomuje, že tým vytvárajú podobnú situáciu, aká panovala vo fyzike zhruba pred 100 – 120 rokmi?

P.S.: Moje odpovede na prípadné diskusné príspevky nech ich autori-diskutéri hľadajú tu, na konci blogu. Ďakujem za porozumenie.