Ako to vidím ja

Na prelom mesiacov január a február pripadajú dve smutné výročia závažných havárií raketoplánov Challenger a Columbia. Mne osobne to pripomenul televízny dokument o desiatich najväčších nehodách v oblasti vesmírnych letov.

Pod obidve nehody sa – okrem iných – „podpísal“ jeden nenápadný činiteľ: chlad.

Toto konštatovanie znie oveľa miernejšie, ako keby som rovno napísal, že najväčšími vinníkmi v obidvoch prípadoch boli zrejme vedúci činitelia NASA, ktorí povolili štarty obidvoch raketoplánov za daných podmienok.

Priaznivci kozmického výskumu budú oponovať, že každé podobné úsilie si občas vyžiada nejaké obete. A, hoci zbytočná, smrť oboch posádok dotknutých raketoplánov, mala – aspoň aký-taký zmysel, na rozdiel od nezmyselnej smrti desaťtisícov obetí čo len jedného aktuálneho vojenského konfiltu – sic: Ukrajina verzus Ruská federácia.

Ako to bolo s raketoplánom Challenger

Prvý dátum štartu raketoplánu Challenger bol pôvodne stanovený na 22. januára 1986. (K prvému odkladu štartu došlo z toho dôvodu, že predchádzajúca misia STS-61-C mala časový sklz.)  

Štart Challengeru bol preložený na 25. januára. V ten deň sa však nemohlo štartovať pre zlé počasie v mieste núdzového pristátia. Ďalší pokus o štart prebehol 27. januára, ale opäť bol odvolaný (tentoraz pre technickú poruchu) a štart bol preložený o jeden deň na 28. januára.

Aj v ten deň došlo k odkladu, ale iba dvojhodinovému. Príčinou bolo zlyhanie počítača, dozerajúceho na požiarne senzory. Podľa iných zdrojov bol však štart oneskorený najmä preto, že sa čakalo na oteplenie vzduchu.

V ten deň panovalo v Kenedyho vesmírnom stredisku veľmi chladné počasie. Teploty boli veľmi nízke, ráno namerali −4 °C, v noci podľa rôznych zdrojov −13 °C až −17 °C. Na šatartovacej rampe 39B, z ktorej mal Challenger vzlietnuť, bol ľad. Na rampe sa tvorila námraza a ľadové cencúle, niektoré údajne dlhé až pol metra, takže ich musel odstrániť špeciálny tím.

Žiaden raketoplán ešte nikdy nevzlietol po až takejto mrazivej noci. V takýchto podmienkach sa motory nikdy ani neskúšali. Teplotu vo vnútri motorov SRB odhadovali na −14 °C.

Napriek mimoriadne mrazivému počasiu a teplotám zhruba o 15 °C nižším, než boli najnižšie teploty, pri ktorých raketoplán predtým štartoval, raketoplán Challenger napokon odštartoval na svoju poslednú cestu, aj keď ho firma Thiokol neodporučila.

Hoci kontrola pred štartom neukázala nijaké vážne závady, niektorí pracovníci firmy Thiokol, ktorá motory SRB vyrábala, upozorňovali na to, že pokles teploty môže ovplyvniť pružnosť a spoľahlivosť teflónového tesnenia v týchto motoroch. Ono tesnenie malo zabrániť vytlačeniu tmelu zo spojov motorov v dôsledku tlaku spálených plynov. Tmel sa nachádzal na spoji dvoch častí každého motora SRB, pretože motory boli na Kennedyho vesmírne stredisko dopravované po častiach a až v montážnej hale sa spájali.

Toto technické riešenie vyplynulo z možností prepravy predmetných komponentov z miesta výroby na miesto štartu. Prirodzene, nebolo ideálne. Mráz mohol toto tesnenie poškodiťv tom zmysle, že podstatne znížil jeho pružnosť. A že sa to do istej miery stávalo pravidelne, preukazovali kontroly tesniacich krúžkov v motoroch, ktoré sa našli po štartoch raketoplánov. Miestami boli krúžky čiastočne prepálené.

Osobne sa pamätám, ako najmä jeden inžinier, na ktorého meno som zabudol (ani ho neviem dohľadať), dlhodobo varoval pred možným nebezpečenstvom, ktoré z tejto praxe vyplývalo. Pomyslel som si, že pre jeho zamestnávateľa to musí byť dosť nepríjemné a že si takto „koleduje“ o prepustenie zo zamestnania. Hoci jeho hlas bol v tomto ohľade akoby „hlasom volajúceho na púšti“, zrejme nevedel odolať svojej technickej poctivosti. 

Naproti tomu, vedenie NASA povolením štartu zohľadnili iné faktory. –

Hlavným cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej družice TDRS-B, ku ktorému malo dôjsť približne 6 hodín po štarte. Družica TDRS-B mala byť druhá zo skupiny družíc, ktoré zaisťovali lepšie spojenie nízko letiacich družíc a teda aj raketoplánov so Zemou. Aby sa TDRS-B po vypustení z raketoplánu dostala až na geostacionárnu dráhu (zdanlivo by stála vo výške 35 786 km nad zvoleným bodom na povrchu Zeme), bola pripojená na raketový stupeň IUS (Inertial Upper Stage).

Okrem tejto komunikačnej družice sa v nákladovom priestore raketoplánu nachádzala aj astronomická družica Spartan/Halley, ktorú mal raketoplán na druhý deň letu vypustiť do vesmíru a počas piateho dňa letu opätovne zachytiť zachytiť a uložiť späť do nákladového priestoru. Aj samotná posádka mala pozorovať a fotografovať Halleyho kométu, ktorá sa mala ocitnúť v perihéliu svojej dráhy (najbližšie k Slnku) 9. februára 1986.

Ako sa neskôr ukázalo, už krátko po štarte zaznamenali sledovacie kamery niečo, čo nebolo celkom v poriadku. Išlo o malý obláčik čierneho dymu z netesnosti, ktorý sa objavil už v prvej sekunde po štarte. Nachádzal sa zhruba v oblasti spodného spoja pravého motora SRB s nádržou ET. Podľa počítačových simulácií v tomto mieste došlo k najväčšiemu prúdeniu vzduchu a tým pádom aj k najväčšiemu poklesu teploty na povrchu raketoplánu. Netesnosť spôsobila strata pružnosti gumových krúžkov medzi jednotlivými segmentmi motora. Do takto vzniknutej štrbiny vnikli spaliny a prepálili jednak gumové tesnenie a jednak vonkajší kryt motora. 

V dôsledku toho došlo k zničeniu hlavnej palivovej nádrže raketoplánu, plnej vysoko výbušných látok. Nastala masívna explózia. Challenger sa rozpadol 73 sekúnd po štarte, vo výške 14 000 metrov nad Atlantickým oceánom, pri pobreží Cape Canaveral na Floride, o 16:39:13 UTC.

Nad štartovacou rampou sa dlho týčilo gigantické ypsilon, vyformované spalinami z explózie, akoby vyčítavý výkričník – varujúci pred každou nedôslednosťou a každým riskom.

Zahynulo všetkých sedem astronautov, pre ktorých neexistovala žiadna možnosť zachrániť sa. Bola to prvá smrteľná nehoda americkej kozmickej lode počas letu.

Posádku tragického letu raketoplánu Challenger tvorili títo astronauti USA:

Francis R. Scobee (veliteľ), Michael J. Smith, Ellison S. Onizuka, Judith A. Resniková, Ronald E. McNair, Christa McAuliffeová a Gregory B. Jarvis.

Christa McAuliffeová nebola profesionálnou astronautkou. Do osudnej misie ju vybrali v rámci programu „Učiteľ vesmíru“ spomedzi niekoľko tisíc záujemcov, aby priamymi prenosmi z orbitu absolvovala dve prednášky pre študentov na Zemi.

Česť ich pamiatke!

Katastrofa Challengeru mala veľký dopad na ďalší vývoj programu raketoplánov a pozastavila lety týchto strojov na viac ako dva roky.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/STS-51-L#Prípravy_na_štart

Ako to bolo s raketoplánom Columbia

Aj táto misia bola viackrát odložená, až napokon 16. januára 2003 raketoplánu Columbia z kozmodrómu Cape Canaveral na Floride odštartoval.

K havárii Columbie došlo 1. februára 2003 o 15:16 SEČ, v závere vedeckej misie STS-107, 16 minút pred pristátím. Vo výške 63 km a pri rýchlosti 5,5 km/s sa raketoplán nad štátom Texas rozpadol, pričom zahynulo tiež všetkých sedem členov posádky.

Sled udalostí smerujúcich k havárii sa však začal odohrávať už pri štarte, keď sa v čase 15:40:21 UT odtrhla časť tepelnej izolácie nádrže ET a zasiahla ľavé krídlo raketoplánu na jeho nábežnej hrane.

Na zasiahnutom mieste vznikla trhlina v tepelnej izolácii krídla, ktorou pri pristávaní začala prúdiť dovnútra stroja plazma s teplotou presahujúcou 1 000 °C, vznikajúca trením riedkych vrstiev vzduchu o povrch raketoplánu. Plazma pôsobila postupnú deštrukciu stroja a viedla k jeho zániku.

Členmi medzinárodnej posádky boli:

Richard D. Husban (veliteľ), William C. McCool, David M. Brown, Kalpana Chawlová (India), Michael P. Anderson, Laurel B. Clarková a Ilan Ramon (Izrael).

Česť pamiatke ich všetkých!

Podobné príčiny týchto dvoch nešťastí

I u Challengera i u Columbie vznikli pochybnosti, či nedošlo k ich poškodeniu, už pri štarte. V prípade Challengera bolo jeho „poškodenie“ evidentné, lebo sa prejavilo takmer okamžite. Bol spozorovaný obláčik dymu pri štarte…

Poškodenie raketoplánu Columbia pri štarte však nebolo také zrejmé. Odtrhla sa časť tepelnej izolácie nádrže ET a zasiahla ľavé krídlo raketoplánu na jeho nábežnej hrane (na veľmi kritickom mieste).

Kým v Kenedyho vesmírnom stredisku sa niektorí odborníci zožierali pochybnosťami o následkoch, astronautom nič z nich nedali na vedomie. Tí po celý čas letu poctivo plnili naplánovaný program práce, netušiac čo im reálne hrozí.

Pri Chalengeri sa dôsledky závady prejavili okamžite a nedalo sa už nič robiť, situácia pri Columbii bola trochu odlišná. Tam existoval čas na hľadanie riešenia, ale…

Osobne si pamätám, ako sa vtedy hovorilo, že vedenie NASA uvažuje o možnostiach skontrolovať vonkajšok raketoplánu pomocou vhodného vojenského satelitu, ku ktorému by sa Columbia priblížila. Takto by boli mohli spozorovať trhlinu v tepelnom štíte na ľavom krídle. Ale akosi sa od toho upustilo.

Pravdepodobne to manažéri „riskli“, keď dovolili (bez istoty o stave tepelného štítu) raketoplánu zostúpiť z orbitu.

Poznamenávam, že nikdy som sa nestretol s informáciami, aké kroky na reálnu záchranu astronautov z Columbie by bolo vtedy možné podniknúť. Na Zemi síce existovali ešte tri ďalšie raketoplány (Discovery, Atlantis a Endeavour), ale je otázne, ako rýchlo by sa jeden z nich dal pripraviť na záchrannú misiu astronautov uviaznutých na orbite, a aké mali oni zásoby na prežitie času čakania.