Ako to vidím ja

Na rok 2025 pripadajú obidve najvýznamnejšie výročia v živote Hansa Christiana Andersena – a síce 220. výročie jeho narodenia (2.4.1805), aj 150. výročie jeho smrti (4.8.1875).

Hansa Christiana Andersena poznáme mnohí na Slovensku – ešte z detských čias – na základe jeho (prevažne tzv. autorských) rozprávok. Dokázal v nich vynikajúco personifikovať mnoho neživých vecí i zvierat, čím (podľa môjho názoru) mohutne pôsobil na predstavivosť a fantáziu detí.

Ja osobne si (z čias svojho detstva, keď som ešte naivne považoval farebný kreslený film za najkrajší film na svete) ešte živo spomínam na kreslený film „Snehová kráľovna“. A, pretože blogovisko Pravdy je presýtené politikou, rozhodol som sa – bez ohľadu na čítanosť – v tomto (niekedy až „zdivočenom“ – sfanatizovanom i inak „zblbnutom“ priestore) pripomenúť tohto zaujímavého dánskeho (nie len) rozprávkara.

Pravdu povediac, ja osobne som sa od detstva stretával len s jeho rozprávkami, ilustrovanými svojráznym slovenským (nie len) výtvarníkom Vincentom Hložníkom (1919 – 1997), vo zväzku s názvom „Rozprávky“ (Mladé letá 1975, 4.vyd.,19 000 ex., 152 str., 28,- Kčs).

Až v čase dospelosti som zaznamenal vydanie druhej zbierky Andersenových rozprávok – s titulom „Snežienka“ (Mladé letá 1981, 1. vyd., 40 000 ex., 149 str., 31,- Kčs).

Spomedzi šestnástich rozprávok z Andersonovho pera ma najviac zaujala rozprávka, či skôr poviedka alebo – ešte lepšie – rozprávanie (možno inšpirované skutočnou udalosťou, aké sa občas stávajú) s názvom Mrzáčik.

Je, veru, pravda, že pri nadmernom psychickom vypätí sa môže obnoviť prerušený nervový spoj a funkčnosť postihnutej časti tela sa obnoví.

Kto tu (na blogovisku) ešte ostal „duchom mladý“, možno si ju aj celú prečíta.

Tak teda –

Mrzáčik

» Bol raz jeden starý kaštieľ, v ktorom žilo mladé, skvelé panstvo. Dostalo sa im bohatstva i požehnania. Radi sa zabávali a prejavovali dobročinnosť. Chceli, aby všetci ľudia boli takí veselí a spokojní ako oni.

Na Štedrý večer stal prekrásne vyzdobený vianočný stromček v starej rytierskej sieni, oheň horelv kozuboch a staré obrazy boli vyzdobené čečinou. Tu sa zišlo panstvo i hostia a spievali a tancovali.

Ešte predtým v ten večer bola vianočná slávnosť v čeľadníku. Aj tu stál veľký smrek so zažatými červenými a bielymi sviečkami, malými zástavkami, povystrihovanými labuťami a rybárskymi sieťami z pestrého papiera, plnými maškŕt. Pozvali sem chudobné deti z obce, každé prišlo s mamičkou. Mamička sa neveľa zaujímala o stromček, pozerala na vianočné stoly, kde bola vlna a plátno, sukienky a nohavičky. Áno, tam upierali zraky matky i staršie deti, len najmenšie naťahovali rúčky za pozlátkom, zástavočkami a sviečkami.

Celá spoločnosť sa zišla už krátko popoludní, dostala vianočnú kašu a husacinu s červenou kapustou. Keď pozreli na vianočný stromček a dostali vianočné darčeky, pohostili každého malým pohárikom punču a jablčnými koláčmi.

Potom sa vrátili do svojich chudobných domácností a tam sa zhovárali o „dobrom živobytí“, myseli tým jedlo, a darčeky ešte raz dôkladne poprezerali.

Takí boli aj Záhradná Kirsten a Záhradný Ole. Ako manželia mohli užívať domček a na každodenný chlieb si zarábali okopávaním a inými pomocnými prácami v panskej záhrade. Na Vianoce vždy dostali svoju primeranú časť darčekov. Mali päť detí, a všetky obliekalo panstvo.

„Naše panstvo si potrpí na dobročinnosť!“ vravievali. „Nuž veď aj majú na to a okrem toho je to pre nich potešenie!“

„Sú tu šaty, dobré na dodratie našim štyrom deťom,“ povedal Záhradný Ole. „Ale prečo tu nie je nič pre mrzáčika? Veď aj naňho zvyčajne pamätajú, hoci na slávnosť nechodí!“

Najstaršie z detí volali mrzáčikom, ale inak sa volal Janko.

Ako malý bol najsľubnejší a najživší, ale potom odrazu dostal „slabosť do nôh“, ako tomu vraveli, nemohol sa postaviť ani chodiť a takto tu už ležal piaty rok.

„Nuž voľačo som dostala aj pre neho,“ povedala mať. „Ale nestojí to za veľa, je to len knižka, z ktorej si môže čítať.“

„Z toho veru nestučnie!“ dodal otec.

Ale Janko sa knihe potešil. Bol to bystrý chlapec a rád čítal, hoci dosť času venoval aj práci, kým mohol byť v posteli na osoh. Mal šikovné ruky a vedel nimi zručne narábať. Plietol vlnené pančuchy, ba aj posteľné prikrývky. Pani z kaštieľa ich chválila a kupovala.

Janko dostal rozprávkovú knižku a bolo v nej čo čítať a nad čím rozmýšľať.

„Tá veru nie je v dome na osoh!“ šomrali rodičia. „Nuž ale nech si číta, aspoň mu prejde čas, veď nemôže ustavične pliesť pančuchy!“

Prišla jar. Rástla zeleň i kvety a s nimi aj burina, tak možno nazvať aj pŕhľavu, i keď sa tak pekne o nej hovorí v pesničke:

„Hoc´ králi sveta spoja sa

a moc im udrie do hlavy,

ich ruka veru neskmása

jediný lístok z pŕhľavy.“

V panskej záhrade bolo veľa roboty nielen pre záhradníka a jeho učňov, ale aj pre Záhradnú Kirsten a Záhradného Oleho.

„To je drina!“ ťažkali si. „A keď vyplejeme chodníčky a pekne ich pohrabeme, hneď ich znova ušliapu. Hostia sa do kaštieľa priam hrnú. Koľko to len musí stáť! Nuž ale páni sú bohatí!“

„Je to smiešne rozdelené!“ dudral Ole. „Veď všetci sme si rovní, ako sa hovorí, nuž prečo taký rozdiel?“

O tom všetkom sa opäť zhovárali večer doma, kde mrzáčik Janko ležal s rozprávkovou knihou.

Pri ťažkom živote, drine a lopote stvrdli rodičom ruky, ale zatvrdli aj v myslení a náhľadoch na život. Nevedeli ho pochopiť a vysvetliť, preto boli čoraz mrzutejší a zlostnejší.

„Nerozumiem tomu všetkému celkom!“ povedal Záhradný Ole. „S ľuďmi je to tak ako so sladkým mliekom, keď sa zrazí: z toho je jemný tvaroh, z onoho riedka, vodnatá srvátka! Niektorí ľudia majú šťastie vo všetkom, sedia si celý život za plným stolom a nepoznajú starosti ani núdzu!“

To začul mrzáčik Janko. Nohy mal nevládne, ale hlavu mal dobrú. Prečítal im z rozprávkovej knihy „O človeku, ktorý nemal starosti a nedostatok“.

„Kráľ ochorel a mohol sa vyliečiť iba vtedy, keď si oblečie košeľu , ktorú nosil a obdral na svojom tele človek, ktorý mohol naozaj povedať, že nikdy nemal starosti a nedostatok.

Kráľ rozoslal poslov do všetkých krajín sveta, do všetkých zámkov a panských sídel, ku všetkým zámožným a veselým ľuďom, ale keď sa ich dôkladne povypytovali, predsa len každý z nich zakúsil starosti i nedostatok.

„Ale ja nie!“ povedal pastier svíň. Sedel v priekope, smial sa a spieval. „Som najšťastnejší človek!“

„Daj nám teda svoju košeľu,“ požiadal ho kráľovský vyslanec, „dostaneš za ňu pol kráľovstva!“

On však košele vôbec nemal, a predsa sa nazýval najšťastnejším človekom.“

„To bol podarený chlapík!“ zvolal Záhradný Ole a on i jeho žena sa smiali tak, ako sa už celé roky nezasmiali.

Tu šiel popri nich domáci učiteľ.

„Akí ste len veselí!“ prihovoril sa im. „To je veru vzácna vec v tomto dome. Vari ste vyhrali v lotérii?“

„Kdeže, nie preto!“ odpovedal Záhradný Ole. „Tu Janko nám čítal z rozprávkovej knihy o človeku, ktorý nemal starosti a nedostatok, a ten vám nemal ani len košeľu. Nuž veru človeku zvlhnú oči, keď čosi také počuje, a to ešte z tlačenej knihy! Každý musí niesť svoje bremeno, ale nie je sám. A to vždy poteší!“

„Odkiaľ máte tú knihu!“ opýtal sa učiteľ.

„Náš Janko ju dostal vlani na Vianoce. Panstvo mu ju poslalo. Veď viete, veľmi rád číta a je mrzák. Boli by sme vtedy radšej dvom zregným košeliam, ale je to neobyčajná kniha, vie človeku často odpovedať priamo na jeho myšlienky.“

Učiteľ vzal knihu do rúk a otvoril ju.

„Prečítajme si tú rozprávku ešte raz!“ povedal Záhradný Ole. „Ešte som si ju celkom nezapamätal.“

Rozprávky boli ako slnečné lúče v chudobnej chyži, v zgniavenej mysli, ktoré im dávali vzdor a nespokojnosť.

Janko prečítal celú knihu, prečítal ju veľa ráz. Rozprávky ho zaviedli do sveta, kam sa nemohol dostať, lebo nohy ho neuniesli.

Odvtedy chodieval učiteľ k Jankovi častejšie, keď rodičia boli v práci. Jeho návštevy boli pre chlapca vždy ako slávnosť. Pozorne načúval každému slovu, čo mu starý človek rozprával o veľkosti zeme, o mnohých krajinách, o tom, že Slnko je takmer polmiliónkrát väčšie než Zem a také vzdialené, že guľa z kanóna by svojou zvyčajnou rýchlosťou letela od Slnka k Zemi celých dvadsaťpäť rokov, kým svetelný lúč priletí na Zem za osem minút.

O tom všetkom, pravda, vie každý dobrý žiak, ale pre Janka to bolo všetko nové a prichodilo mu to ešte podivuhodnejšie než všetky čudá, o ktorých sa dočítal v rozprávkovej knihe.

Učiteľa pozývali niekoľko ráz za rok do kaštieľa na obed. A pri tejto príležitosti sa aj zmienil, čo znamenala rozprávková knižka v chudobnej domácnosti, koľko osvety a dobrodenia priniesli jej rozprávky. Chorľavý usilovný chlapček svojím čítaním rodičov potešil i priviedol k tomu, aby rozmýšľali.

Keˇišiel učiteľ z kaštieľa domov, pani mu vtisla do rúk niekoľko lesklých strieborniakov pre malého Janka.

„Tie musí dostať otec a mama,“ povedal chlapec, keď mu učiteľ priniesol peniaze.

A Záhradný Ole i Kirsten povedali: „Aj mrzák Janko je nám na osoh!“

O niekoľko dní, keď rodičia pracovali v kaštieli, zastal pred ich domčekom koč. Prišla dobrá pani, ktorá sa tešila, že jej vianočný darček spôsobil toľko radosti a pobavil chlapca i jeho rodičov.

Priniesla mu koláče, o vocie a fľašku sladkej šťavy. Ale ešte radostnejším darčekom pre neho bola pozlátená klietka s malým čiernym vtáčikom, ktorý vedel utešene spievať.

Klietku s vtáčikom postavili na starý kredenc, kúsok od chlapcovej postele, takže mohol vtáčika vidieť a počúvať. Ba jeho spev počuli ešte aj ľudia na hradskej.

Záhradný Ole a Záhradná Kirsten prišli domov až potom, keď pani odišla. Videli, ako sa Janko teší, no nazdali sa, že s týmto darčekom im len pribudlo starostí.

„Bohatí si nevedia takú vec domyslieť,“ vraveli si. „Teraz musíme opatrovať ešte aj vtáka. Veď Janko ho neopatrí. Napokon ho zožerie mačka!“

Minulo osem dní a po nich ďalších osem dní. V ten čas bola mačka veľa ráz v izbe, no vtáčika nestrašila, tým menej, že by mu bola ublížila. Tu sa raz stala veľká udalosť. Bolo to popoludní, rodičia i ostatné deti odišli za prácou, Janko zostal celkom sám. Rozprávkovú knihu mal v rukách a čítal o rybárovej žene, ktorej sa vyplnili všetky želania. Chcela byť kráľom, aj sa ním stala; chcela byť cisárom a bola cisárom. Nuž ale keď chcela byť bohom, ocitla sa odrazu v bahnistej priekope, kde bola na samom začiatku.

Táto rozprávka nemala súvislosť s vtáčikom alebo s mačkou, ale čítal práve túto rozprávku, keď sa to stalo.Odvtedy si to navždy zapamätal.

Klietka stála na kredenci, mačka na dlážke a zelenožlté oči upierala na vtáčika. Z mačkinej tváre vyžarovalo čosi zlé. Akoby chcela vtáčikovi povedať: „Joj, či si utešený! Hneď by som ťa zjedla!“

Janko to pochopil, vyčítal to priamo z mačkinej tváre.

„Hybaj preč, mačka!“ zvolal. „Prac sa z izby!“

Zdalo sa, akoby sa mačka chystala na skok.

Janko na ňu nedočiahol a nemohol po nej hodiť iným ako svojím najdrahším pokladom, rozprávkovou knihou. Hodil ňou, ale chrbát s doskami knihy sa uvoľnil a odletel na jednu stranu, kniha s listami na druhú. Mačka neochotne ustúpila a pozrela na Janka, akoby chcela povedať:

„Do tejto veci sa nemiešaj, milý Janko! Ja viem chodiť aj skákať, ty nevieš ani to ani ono!“

Janko striehol na mačku a bol veľmi znepokojený. Aj vták sa rozrušil. Nemal tu nikoho, kto by mu mohol prísť na pomoc. Mačka, akoby to vedela, znova sa chystala na skok. Janko zamával prikrývkou, rukami sa vedel oháňať, no mačka si prikrývku nevšímala. A keď aj prikrývku na ňu hodil, všetko darmo. Vyskočila na stoličku a odtiaľ na obločnicu, kde mala ku vtáčikovi bližšie.

Janko cítil, ako sa mu rozohrieva krv, ale nemyslel na to, myslel iba na mačku a vtáčika. Z postele chlapec vstať nemohol, nemohol sa ani postaviť na nohy, tým menej chodiť. Srdce mu v hrudi zamrelo, keď videl, ako mačka vyskočila z obloka na kredenc a narazila do klietky, až sa prevrátila. Vtáčik v nej zmätene trepotal krídlami.

Janko vykríkol, mykol sa a ani sa nenazdal, vyskočil z postele, pribehol ku kredencu, zhodil mačku a chytil klietku, v ktorej vtáčik sedel akoby zmeravený od hrôzy. Klietku držal v ruke a vybehol s ňou von na cestu.

Tu mu vyhŕkli slzy. Radoval sa, kričal celkom nahlas: „Môžem chodiť! Môžem chodiť!“

Nohy ho opäť poslúchali. To sa stáva, a to sa stalo aj jemu.

Učiteľ býval celkom nablízku. Janko pribehol k nemu bosý, iba v košeli a kabátiku s klietkou a vtákom.

„Možem chodiť!“ volal a rozplakal sa od radosti.

Doma sa tešili Záhradný Ole i Záhradná Kirsten. „Radostnejší deň sme nemohli zažiť!“ vraveli obaja.

Janka zavolali do kaštieľa. Touto cestou neprešiel už veľa rokov. Zdalo sa mu, akoby stromy a kríky, ktoré tak dobre poznal, kývali na neho a pozdravovali sa mu: „Dobrý deň, Janko! Vitaj u nás!“ Slnko mu svietilo do tváre, ba priamo do srdca.

Panstvo, mladí dobrotiví páni kaštieľa, ho usadili za stôl, boli veselí a správali sa k nemu, akoby patril do ich rodiny.

Najväčšmi sa však tešila pani, ktorá mu dala rozprávkovú knihu a aj malého speváčika, čo síce už dospieval – zahynul od hrôzy, zato akoby bol pomocníkom pri jeho uzdravení, a kniha žriedlom mnohého poučenia pre neho a jeho rodičov. Knihu Janko ešte mal, bude ju dobre opatrovať a čítať až do neskorej staroby. Teraz bude aj rodičom doma na osoh. Chcel sa vyučiť dajakému remeslu, najradšej knihárstvu, „lebo potom,“ vravel, „potom si budem môcť prečítať všetky nové knihy“.

Popoludní zavolala pani k sebe rodičov. Dohovorila sa s mužom o Jankovi. Je to dobrý a usilovný chlapec, rád sa učí a je nadaný. A dobrej veci treba napomáhať.

V ten večer sa rodičia vrátili naozaj rozradostení, najmä Kirsten, ale o týždeň plakala, lebp malý Janko odcestoval. Dostal nové šaty a bol to dobrý chlapec. No teraz ho mali previezť cez slanú vodu kdesi ďaleko do školy, do latinskej školy, a prejdú dlhé roky, kým ho zasa uvidia.

Rozprávkovú knihu mu na cestu nedali, rodičia si ju chceli nechať na pamiatku. Otec ju často čítal, ale vždy iba rozprávky, ktoré poznal.

Od Janka dostávali listy, listy čoraz radostnejšie. Bol u dobrých ľudí a mal sa dobre. Najväčšmi sa však tešil tomu, že chodí do školy. Bolo toho veľa, čo sa mohol naučiť a dozvedieť. Želal si len dožiť sa sto rokov a stať sa raz učiteľom.

„Keby sme sa toho dočkali!“ vraveli si rodičia a tisli si ruky ako pri sobáši.

„Čo sa to len z nášho Janka stalo!“ povedal Ole. „Niekedy sa ujde šťastia aj deťom bedárov, a ušlo sa práve nášmu Jankovi! No nie je to práve tak, ako v rozprávkovej knihe, z ktorej nám Janko čítal?“ «