Ako to vidím ja

Inými slovami, teoretickému konštruktu – pojmu „časopriestor“ – v objektívnej realite (vo svete ako takom, vo vesmíre) pravdepodobne nič nezodpovedá.

Pretože články na blogovisku Pravdy.sk sledujú (ponajviac, asi) laici v oblasti prírodných vied, teda aj fyziky, pozrime sa bližšie na príklad, ktorým sa nejaký odborník(?) snaží čo najnázornejšie priblížiť predstavu časopriestoru, aj s jeho niektorými vlastnosťami, širokej laickej verejnosti.

Vari najbežnejší príklad dvojrozmerného zakrivenia časopriestoru nájdeme, napríklad, na webovej stránke https://lamid58.blogspot.com/2018/06/general-theory-of-relativity-gtr.html, ale tiež na mnohých iných stránkach, ba aj v rôznych populárno-náučných publikáciách.

Podľa tejto koncepcie dvojrozmerného zakrivenia časopriestoru, vraj prítomnosť hmoty mení geometriu časopriestoru a táto (zakrivená) geometria je bežne interpretovaná ako gravitácia.

Na obrázku to vyzerá približne takto. –

Z uvedenej stránky je prevzatý aj nasledujúci vysvetľujúci text:

„V našich pozemských gravitačných podmienkach to možno ilustrovať pomocou vodorovne napnutej pružnej plachty (ktorá predstavuje nezakrivený priestor bez gravitácie), na ktorú položíme hmotnú guľu M.

Zaťažením vzniknutá priehlbina predstavuje zakrivenie priestoru. Keď na plachtu položíme menšiu guľôčku m₁, skotúľa sa do priehlbiny a dopadne na väčšiu guľu. Ak však guľôčke m₂ udelíme vhodnú obvodovú rýchlosť, bude obiehať okolo ťažkej gule, ktorá je zdrojom zakrivenia, podobne ako planéta obieha okolo gravitujúcej hviezdy alebo mesiac-satelit okolo planéty. Pri vyššej rýchlosti guľôčky m3 sa jej dráha v priehlbine len zakriví a guľôčka pokračuje v pohybe pod iným uhlom.

Vo všeobecnej relativite samé telesá zakrivujú čas a priestor a v tomto zakrivenom časopriestore sa pohybujú po najrovnejších možných dráhach – geodetikách. Napríklad voľný pád všetkých telies prebieha rovnako preto, že sa pohybujú v časopriestore zakrivenom Zemou a toto zakrivenie je pre všetky telesá rovnaké.

Priestor a čas vo všeobecnej relativite bez samotných telies neexistujú. Telesá samotné časopriestor vytvárajú.“ Koniec citácie.

Keď však prejdeme od príkladu pozemského gravitačného poľa ku konkrétnemu pôsobeniu gravitácie nášho Slnka v priestore celej heliocentrickej sústavy, vyvstane problém. –

Dráhy planét, t.j. Merkúra, Venuše, Zeme, Marsu, Jupitera, Saturna, Uránu a Neptúna, sa podobajú približne kruhovej dráhe guľôčky m₂, pretože spĺňajú podmienku „vhodnej obvodovej rýchlosti“ v gravitačnom poli Slnka. Viac-menej nepatrnú excentricitu ich dráh by sme dokonca mohli pripisovať faktu, že sa pohybujú v rovinách, ktoré sú naklonené vzhľadom na rovinu ekliptiky (t.j. rovinu, v ktorej sa pohybuje naša Zem) o nejaký malý uhol.

Ale pohyb iných astronomických telies, ktoré sa nachádzajú v tom istom gravitačnom poli Slnka ako planéty heliocentrickej sústavy, napríklad dlhoperiodické kométy – jednou z nich je Halleyho kométa – nemožno vysvetliť podobným spôsobom.

Napríklad Halleyho kométa sa pohybuje (v Slnkom rovnako zakrivenom časopriestore) nie po približne kruhovej dráhe, ale po výrazne eliptickej dráhe. Nemožno ju teda pripodobniť k (približne kruhovej) dráhe guľôčky m₂, ale ani k dráhe guľočky m₃, ktorá skôr vystihuje parabolické alebo hyperbolické dráhy vesmírnych telies, s tak vysokými rýchlosťami pohybu, že ich Slnko nevládze zachytiť a ponechať si ich vo svojom gravitačnom poli (resp. v priľahlom časopriestore).

Uvedený obrázok dráhy Halleyho kométy veľmi názorne ilustruje skutočnosť, že táto kométa sa pohybuje prevažne v priestore, v ktorom sa súčasne pohybujú planéty, a to po takmer kruhových dráhach.

Ak by objektívne existoval časopriestor, ktorý špecifickým spôsobom zakrivuje hmotnosť nášho Slnka, znamenalo by to, že Halleyho kométa sa pohybuje „v oblasti priehlbiny“ tejto časti časopriestoru. Potom by zakrivenie tejto „časopriestorovej  priehlbiny“ malo spôsobiť aj nejakú pozorovateľnú deformáciu dráhy Halleyho kométy. 

Všetky astronomické objekty, patriace do heliocentrickej sústavy, sa pohybujú len v dôsledku pôsobenia gravitácie Slnka a vlastnej zotrvačnosti. Preto ich dráhy ležia v konkrétnych rovinách, akoby bol priestor dôsledne plochý – euklidovský.

Ale dráha Halleyoho kométy (a všetkých jej podobných) by sa mala (podľa koncepcie časopriestoru) nachádzať na nejakej zakrivenej ploche (časti plochy onej „časopriestorovej priehlbiny“), ktorú by sme mali vedieť zobraziť aj vzhľadom na obyčajný trojrozmerný – euklidovský – priestor.

Pri súčasných pozorovacích možnostiach astronómie by sme tento jav mali postrehnúť. Ak sme ho doteraz nepostrehli, s vysokou pravdepodobnosťou neexistuje.

Ak ale neexistuje, potom zrejme neexistuje ani časopriestor – je to len akási „akademická fikcia“. Ale je tu ešte druhá možnosť, totiž, že ja podobným „akademickým fikciám“ naskrze nerozumiem.