Ako to vidím ja

Pán Dančanin v úvode svojho článku „Pozitivistická teória poznania 7 – doplnená“ (1.3.2022) píše: „Rozhodol som (sa) zverejniť doplnený článok, aby mi niekto nepodsúval to, čo netvrdím. Snáď to bude zrozumiteľné. V dnešnej dobe pochybujem, že článok bude niekoho zaujímať.“

Text tohto článku predstavuje podstatnú časť jeho článku „Hypotéza zjednotenia (HZ)“ zo 7.12.2024. [https://dancanin.blog.pravda.sk//2024/12/07/hypoteza-zjednotenia-hz/]

Natrafil som naňho (takpovediac) náhodou a inšpiroval ma k zverejneniu svojho osobného postoja k podobným pokusom obohatiť poznanie, resp. len fyziku. Nejedná sa teda o žiadnu recenziu z mojej strany, ak by sa tak aj niekomu zdalo.

Na začiatok pán Dančanin najprv zaradil – bez akéhokoľvek zdôvodnenia – kratučký predslov fyzika Vladimíra Baleka. Toho Baleka, s ktorým som svojho času študoval fyziku na Univerzite Komenského v jednej skupine (prvých 30 z 90 prvoročiakov, 1971) spolu s meteorológmi RNDr. J. Faškom a RNDr. P. Jurčovičom. Uvádzam to preto, aby bolo zrejmé, že dostatočne rozumiem danej problematike.

Ako taký, na úvod uvediem svoj názor, že zodpovedne by sa fyzika mala študovať s určitou – špeciálnou – filozofickou (predovšetkým ontologickou a gnozeologickou) predprípravou.

Ako som sa dopátral, pán Dančanin je síce vyštudovaný filozof, ale „všeobecná“ filozofia – zdá sa mi – ho v súvislosti s fyzikou viac handicapovala ako mu prospela.

Pán Dančanin ide s počiatkami dejín fyziky až k Aristotelovi a až následne smeruje k súčasnosti. Pritom by, podľa mňa, stačilo všímať si vývoj fyziky (povedzme) od čias Galilea Galileiho a jeho súčasníkov, ktorí takpovediac kolektívne sformulovali nový fyzikálny pojem a princíp  – zotrvačnosť. Galilei bol potom ten, ktorý na základe zotrvačnosti sformuloval mechanický princíp relativity. Ale o príčine jeho platnosti vôbec nič nevedel.

Teraz trochu predbehnem historický vývoj fyziky, aby som poukázal na pozoruhodne zaujímavý moment tohto procesu. – Galileo Galilei (1564 – 1642) sformuloval mechanický princíp relativity bez toho, aby čo len niečo tušil o zákone zachovania hybnosti a kinetickej energie ako o nevyhnutných podmienkach zákona zotrvačnosti.

Niečo podobné sa o storočie neskôr prihodilo Isaacovi Newtonovi (1643 – 1727). Newton do svojich pohybových zákonov zákon zotrvačnosti len prosto zahrnul. Síce objavil všeobecný gravitačný zákon a položil (matematické) základy tzv. „nebeskej mechaniky“, ale to všetko bez poznania pojmu energie, resp. kinetickej energie. Pritom vedecky poctivo priznával, že nemá predstavu o podstate gravitácie a pri zrýchlenom pohybe tušil, že tam sa asi skrýva kľúč na rozlíšenie relatívneho pokoja od objektívneho.

V 17. storočí si už síce fyzici uvedomili, že súčin (relatívnej, vektorovej) rýchlosti a hmotnosti inerciálne sa pohybujúceho telesa (hybnosť) umožňuje predpovedať priebeh jeho ďalšieho pohybu pri (pružnom i nepružnom) zraze s iným telesom, či už je toto v stave pokoja alebo sa tiež pohybuje nejakým inerciálnym pohybom. T.j., či už má nulovú alebo konkrétnu hybnosť. Platí pritom zákon zachovania (vektorových) súčtov pozorovaných hybností telies pred zrazom i po ňom. A taktiež si všimli, že podobnú vlastnosť má – ale len pri pružných zrazoch – aj skalárny súčet súčinov a hmotností uvažovaných telies pred zrazom a po ňom.

Vznikla tak situácia, keď sa zdalo akoby mal pohyb dve rozdielne miery pohybu – jednak hybnosť (m.v), a tiež „energiu“ (m.v.v). Nasledoval niekoľko desaťročí trvajúci spor medzi fyzikmi o to, ktorá z uvedených veličín popisuje (mechanický) pohyb správne.

Ak by existovala nejaká „čítanka z dejín fyziky“, článok F. Engelsa „Dve miery pohybu. – Práca“, ktorý (podľa mňa – excelentne) popisuje historický vývoj riešenia tejto otázky, by mal v nej zaujímať čestné miesto. Tento článok možno nájsť, napríklad, v závere knihy F. Engels: Dialektika prírody, (1925). Síce knihu s takým názvom F. Engels nikdy nenapísal, ale text článku je naozaj z jeho pera.

[V diskusii k jednému môjmu článku na túto tému, mi nejaký chumaj bez rozmyslu napísal, že „dnes už nestačí oháňať sa Engelsom, lebo doba sa zmenila“. No, ak naozaj došlo k nejakým podstatným zmenám, nuž najskôr iba v tom, že chumaj sa zmenil na chu(ma)ja.]

Engels, miestami až ironicky, popisuje ošemetnosť problému aj duchovnú biedu vtedajších fyzikov i filozofov (čo aj svetového rangu). Narozdiel od nich si uvedomoval, že kľúčom k správnej odpovedi na otázku čo je mierou mechanického pohybu je práca, vykonaná pôsobením jedného telesa na druhé teleso; a síce – veličina ½(m.v.v). [Text „Dialektiky prírody“ by sa mal dať nájsť aj v elektronickej forme na internete.]

S riešením problému nepochodil, napríklad , ani filozof  Hegel (1770 – 1831). Všade v prírodných vedách to vtedy „kvasilo“. Napriek nespornému pokroku, v mnohých oblastiach prírodných vied, vzniklo aj mnoho pseudovedeckých nezmyslov. No napodiv, koncom 19. storočia sa zdalo, že vo fyzike existujú len dva nevyriešené problémy: negatívny výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu a problém rozdelenia energie v spektre žiarenia absolútne čierneho telesa.

S otázkou rozdelenia energie v spektre žiarenia absolútne čierneho telesa sa vysporiadal Max Planck (1858 – 1947). Michelsonov-Morleyov experiment (1881) ostal nevyriešený dodnes. Experiment mal experimentálne preukázať „skutočný“ (= objektívny?, astronomický?, možno) pohyb samotnej Zeme vo svetovom priestore. Namiesto toho, celkom neočakávane, nepreukázal žiaden jej pohyb, hoci je isté, že Zem sa v okolí Slnka naisto pohybuje! Z rýdzo vedeckého hľadiska je to krajne neuspokojivá situácia a fyzikom (tiež astronómom i kozmológom) už odvtedy (a už aj preto) malo, pri tvorbe „pokročilejších“ fyzikálnych hypotéz o objektívnom usporiadaní  sveta, neustále blikať výstražné svetielko.

Ale história z 19. storočia sa zopakovala. Začiatkom 20. storočia sa s pokrokmi v poznaní akoby vrece roztrhlo. Fyzikálne vedy znova vyprodukovali (aj) hŕbu nezmyslov. Predovšetkým v oblasti relativity pohybu. Časticová fyzika pripomína obdobie tvorby periodickej sústavy chemických prvkov, keď ešte bola značne neúplná.  

Podľa mňa, ale aj podľa iných, skutočný vedecký pokrok vo fyzike takmer úplne skončil niekedy okolo roku 1970. Odvtedy, na základe vznikajúcich nových technológií, napreduje v podstate len technika. A to čo odvtedy produkuje oficiálna fyzika, čoraz nápadnejšie pripomína akési „vedecké náboženstvo“. Fyzika sa zvrháva do akéhosi mysticizmu.

Začalo to už A. Einsteinom (1879 – 1955) s jeho Špeciálnou teóriou relativity (1905). Obišiel negatívny výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu „odlesa“ a podstatu problému sa rozhodol riešiť len formálne – na základe dvoch postulovaných predpokladov, z ktorých ani jeden nie je správny. A moderná fyzika sa pokúša ďalej stavať na takomto pofidérnom základe!

Medzičasom sa už prišlo na to, že špeciálna teória relativity nie je celkom správna. Avšak tí, čo to tvrdia, zároveň jedným dychom dodávajú, že – nahradiť ju môže len dokonalejšia (!) fyzikálna teória, ktorá bude teóriu relativity obsahovať ako špeciálny prípad!

Pán Dančanin je vyštudovaný filozof. Ako taký dobre vie, že poslaním vedy je objavovať nové poznatky a systematizovať ich do konzistentného celku. Pritom je najrozumnejšie, keď onen celok predstavuje otvorený systém, do ktorého možno bezkonfliktne zaraďovať nové poznatky i vylučovať tie, ktoré sa dodatočne ukážu ako chybné (v dôsledku nesprávneho , t.j. chybného vyhodnotenia ich významu pre celý systém ako taký).

A čo urobil Einstein? Čo predstavuje jeho prapodivná Špeciálna teória relativity?

Nuž, podľa mňa, v tomto prípade vytvoril uzavretý, prakticky nereformovateľný systém! Toto je už naozaj na pováženie.

Odhliadnuc od faktu, že nám dodnes nie je jasná povaha (ani štruktúra) hmotných objektov a, okrem toho, trebárs (len), podstata elektrického náboja, nemáme solídnu predstavu ani o takých podstatných fyzikálnych fenoménoch ako je, napríklad, čas.

Síce intuitívne tušíme, že čas očividne súvisí s mechanickým pohybom hmotných telies, a že pohyb prebieha v priestore; ale žeby čas predstavoval akýsi štvrtý rozmer priestoru, bez ohľadu na to či euklidovského alebo neeuklidovského – že vraj akýsi „časopriestor“ (!) – to je nonsens. Radšej, ako urobiť podobnú sprostosť, si úprimne priznajme, že dnes „sa nevie“, čo je to čas. Ani sa nevie, akým konkrétnym spôsobom dokáže hmotné teleso zakriviť (predpokladám – nehmotný) „časopriestor“ vo svojom okolí, čo sa interpretuje ako gravitačné pôsobenie. My ale nemáme spoľahlivú predstavu o príčine gravitačného pôsobenia.

No súčasní veľkňazi fyziky, astronómie a kozmológie, produkujú ďalšie nezmysly. Povážme – fyzikálny „mačkopes“-„časopriestor“ (aspoň mne) pripomína, povedzme, špecifický druh kompozitu – celku, zloženého z rozdielnych materiálov. Ale pri projekte LIGO (od 1992) súčasní veľkňazi fyziky predpokladajú, že akési gravitačné vlny pôsobia na priestor (že vraj ho ohýbajú), a to bez toho aby súčasne spôsobovali aj zmenu času. Pritom, ak je čas v „časopriestore“ organicky spojený s priestorom (podobne ako sú rôzne materiály spojené v kompozitnom celku), nemôže nastať zmena jednej časti bez zmeny druhej. Nech to teda náležite vysvetlia. A ak nie, nech aspoň podrobne vysvetlia mechanizmus pôsobenia sily na nehmotný „časopriestor“, ako že to tá sila ohýba (čo len) priestor.

Súčasní veľkňazi fyziky bez rozpakov priznávajú, že je toho veľa, čo ešte nevedia, ale to im nebráni kopiť na seba ďalšie a ďalšie nezmysly. – Nevedia, čo je to energia, nevedia, čo spôsobuje zotrvačnosť (matematické vyjadrenia Machovych princípov – slabého i silného – predstavujú v tomto len neistú „barličku“, na ktorú sa nehodno spoľahnúť). Nedostatočné predstavy o fyzikálnej podstate svetla ich dohnali k tzv. „duálnej teórii svetla“, a že (vraj) svetlo nemá zotrvačnosť… atď., atď.

Znova opakujem, pán Dančanin je vyštudovaný filozof. Ako taký by mal dbať na logický predpoklad , na princíp tzv. Occamovej britvy. Ja osobne, nazdávam sa, ho mám na zreteli takmer neustále. Ale títo pseudoveľkňazi naň, zdá sa, nazerajú len ako na príležostne použiteľnú „akademickú múdrosť“.

Tak sa vás teda pýtam, vážený pán Dančanin, aký prínos pre fyziku, aký význam a akú hodnotu má – za uvedených okolností – vaša hypotéza zjednotenia?

Vážim si uvažujúcich ľudí, aj keď vychádzajú z pochybných východísk. Sám ste sa však vyjadrili, že vaša hypotéza je čisto teoretická, nateraz neoveriteľná a že asi bude sotva koho zaujímať. Nebolo by užitočnejšie, keby ste sa zamerali radšej na riešenie, napríklad,  niektorého z tu uvedených problémov?

Do pozornosti (prípadných) diskutérov

Keďže neviem reagovať na diskusné príspevky čitateľov v diskusiách k článkom na blogoch Pravda.sk, odpovedám diskutérom k mojim blogom tým spôsobom, že svoje odpovede pripájam na koniec jednotlivých blogov pomocou možnosti „upraviť článok“. Preto záujemcovia o prípadnú odpoveď na svoje diskusné príspevky, nech ju hľadajú na konci textu predmetného blogu. Alebo, nech sa na mňa obrátia e-mailom na adresu cufr@centrum.sk.

Ďakujem za porozumenie.