Ako to vidím ja

            20. júna t.r. skončila životná púť 53-ročného dlhoročného aktivistu a environmentalistu, predsedu Občianskeho združenia Tatry, Rudolfa Pada. O jeho skone som sa dozvedel až dodatočne, preto túto správu posúvam na blogovisko Pravdy s určitým oneskorením. Cítim pritom akési nutkanie nepreniesť sa mĺkvo ponad skon tohto človeka.

            Bývali sme dlhé roky na jednom – vraj najkrajšom na Liptove – sídlisku Podbreziny v Liptovskom Mikuláši a obidvaja sme začas publikovali ako blogeri svoje postrehy na blogovisku SME.sk.

            Mgr. Rudolf Pado sa zanietene venoval ochrane životného prostredia – vari vo všetkých jej podobách. Bol jediným profesionálnym pracovníkom Občianskeho združenia Tatry a takmer denno-denne produkoval faktami podložené blogy so závažným obsahom. Nimi „ťal do živého“ viacerým úradníckym byrokratom-šimľom či už na príslušných ministerstvách alebo na okresnej úrovni, o ktorých pôsobení mal iste lepšiu predstavu.

            Ako príklad môže azda poslúžiť jeho článok https://www.parlamentnelisty.sk/arena/171512/rudolf-pado-liptovsky-mikulas-mesto-ovladnute-uradnikmi/

            Keď sa Rudolf Pado pominul, možno mnohým zodpovedným, ktorým nemilosrdne „stúpal do svedomia“, odľahlo. Žiaľ, uvedomelejšej časti slovenskej spoločnosti bude podobná osobnosť chýbať. – To nie je, akoby hodený kameň zapadol pod rozčerenú hladinu vody. Vlnky čoskoro zaniknú, na príhodu sa zabudne a… basta.

Takéhoto človeka je škoda už aj preto, že pri svojom veku mohol ešte požiť a za ten čas vykonať ďalšie kvantum prospešnej práce pre náš všetkých.

            Len toľkoto som chcel povedať.

            A ešte to, že síce človek-„pracant“ je smrtelný – to už vedel aj mladý Jiří Wolker (1900 – 1924) – ale (každá jeho) práca zostáva živá, a síce v tom zmysle, že ju ako štafetový kolík preberie voľakto ďalší. Aspoň v to dúfam.

            Česť vašej pamiatke, Rudolf Pado.