Ako to vidím ja

Čas plynie ako voda. Dnes si pripomíname 70.výročie úmrtia Alberta Einsteina (1879 – 1955), ktorý umrel 18. apríla 1955 v americkom Princetone (štát New Yersey). Pri podobnej príležitosti som sa venoval jeho spomienke článkom   https://cudzis.blog.pravda.sk/2023/04/18/keby-bol-byval-albert-einstein-filozofom/

V onom článku som kládol dôraz predovšetkým na skutočnosť, že Einstein ignoroval osvedčené filozofické zásady pri budovaní svojich relativistických koncepcií – utváral ich ako uzavreté filozofické systémy, ktoré sú preto (neskôr, v prípade potreby) principiálne nereformovateľné.

Teraz sa chcem zamerať na iný aspekt. – Ohyb svetelných lúčov, za daných podmienok, predpokladal už samotný Isaac Newton (1643 – 1727). Ale neskoršie výpočty ukazovali na polovičnú odchýlku oproti tomu, čo predpovedal Einstein. Práve polovičná odchýlka – to nemôže byť náhoda. Čo môže byť toho príčinou?

Všeobecne sa uznáva, že viacerí Einstenovi súčasníci (alebo možno aj predchodcovia) mohli sformulovať (minimálne) špeciálnu teóriu relativity, ale tento krok im nedovolil ich tzv. „zdravý rozum“.

Na druhej strane, mnohí Einsteinovym relativistickým koncepciám neveria ani dnes, len sa tým akosi nechvália – vediac, že by sa v odborných kruhoch skompromitovali. Stretol som sa aj s názorom, že obidve teórie relativity sa vo fyzike nepresadili ani nie tak na základe všeobecného uznania ich správnosti fyzikmi, ako skôr preto, že ich odporcovia jednoducho – vymreli. A doba je, myslím si, čora viac taká, že „proti akademickému vetru sa čúrať neoplatí“.

Fyzika, na rozdiel od iných prírodných vied – ak by sme ich obrazne prirovnali k nejakým budovám – nikdy nemala (ani nemá) nejaký určitý predobraz – či už chatrč alebo palác. Na základe toho, čo fyzika pozná, sa len kde-tu črtá nejaká tá stena, povedzme že aj roh neurčitej budovy, dva-tri schody, nejaký komín a možno aj hromozvod.

Fyzika sa aj v dnešnej modernej dobe viac podobá na stavebnú skládku, kde sú vedľa seba naskladané čiastkové teórie z oblasti mechaniky, termiky, akustiky, optiky, elektriny a magnetizmu, časticovej fyziky alebo astronómie.

A „principiálnej systematizácii fyziky“, kde by jasne súviselo všetko so všetkým (ako to v reálnom svete určite je) veľmi nepomohol ani Einstein, hoci bol predovšetký teoretik. Z ako-tak praktických vecí, ako mi je známe, vynašiel betónovú chladničku. Nebol prizvaný ani k vývoju atómovej bomby. Celá jeho účasť na tomto vedecko-technickom projekte spočívala len v podpísaní listu adresovaného prezidentovi USA F. D. Rooseveltovi (1882 – 1945), ktorý vypracoval maďarský fyzik Leó Szilárd (1898 – 1964) ako varovanie pred nemeckým nebezpečím zostrojenia atómovej bomby vo fašistickom Nemecku v priebehu 2. svetovej vojny.

Iný bloger – pán Hlavačka – píše:

„Všeobecná teória relativity predpokladá, že gravitáciu spôsobuje zakrivenie časopriestoru. Väčšina ľudí považuje zakrivenie časopriestoru za jav, ktorý bol jednoznačne dokázaný pozorovaním ohybu svetla hviezd pri zatmení Slnka.

Taktiež ho – zakrivenie časopriestoru – majú potvrdzovať aj pozorovania ohybu svetla z hviezd okolo kvazarov alebo galaxií a vznik tzv. Einsteinovho kríža. Pokiaľ však pôjdeme do detailov, zakrivenie sa javí skôr ako jedno z možných vysvetlení pozorovaných efektov, ale nie ako jediné. Napríklad väčšina ľudí verí mylnému tvrdeniu, ktoré je možné nájsť bežne aj v učebniciach, že podľa Newtonovej teórie žiadny ohyb svetla okolo Slnka nenastáva. To však nie je pravda.

Newtonova teória gravitácie v kombinácii s Newtonovou korpuskulárnou optikou, ktorá predpokladá, že svetlo je tvorené časticami, dáva rovnako ako všeobecná teória relativity predpoveď, že svetlo sa ohýba v gravitačnom poli Slnka. Je to dané tým, že teoreticky sa predpokladá nulová kľudová hmotnosť (invariant mass, rest mass) fotónu, ale reálne fotóny majú hybnosť (momentum), alebo inak povedané majú relativistickú hmotnosť. Tento newtonovský ohyb vypočítal už v roku 1801 nemecký fyzik Johann von Soldner.“

[https://blog.sme.sk/hlavacka/experimentálne overenie ohybu svetelných lúčov]

A ďalej:

„Domnievam sa, že primárna príčina toho, že fyzika je celkovo v závoze je to, že zjednoteniu kvantovej fyziky a všeobecnej teórie relativity bráni hlavne to, že všeobecná teória relativity má síce správne vzorce a tým pádom je potvrdená pozorovaniami a experimentmi, ale je založená na nesprávnej fyzikálnej interpretácii týchto vzorcov.“

[https://blog.sme.sk/hlavacka/veda-a-technika/fyzika-v-zavoze]

Pri pozorovaní zatmenia slnka (nie Slnka – Slnko ako astronomický objekt nemôžeme vidieť, vidíme akurát jeho obraz – optický jav zvaný „slnko“, pri zatmení zastretý obrazom Mesiaca, pozn. autora) 29. mája 1919 na ostrove Principe v Guinejskom zálive, zistil tajomník Kráľovskej astronomickej spoločnosti Arthur S. Eddington (1882 – 1944) ohyb slnečných lúčov o 1,75 oblúkovej sekundy, čo bolo v súlade s Einsteinovou predpoveďou.

Albertovi Einsteinovi potom udelili v r. 1922 Nobelovu cenu za fyziku, ale za inú jeho originálnu prácu – za vysvetlenie fotoelektrického javu. Hodno spomenúť, že Einsteinove myšlienky podporil Max Planck (1858 – 1947). V r. 1933 opustil Nemecko a presťahoval sa do USA, kde americkí novinári náležite spropagovali jeho osobnosť.

Ako správne poznamenal citovaný pán Hlavačka, pozorovaný ohyb svetla možno vysvetliť viacerými spôsobmi. Jedno vysvetlenie – možno najbližšie k pravde – vyplýva aj z predstáv tzv. teórie kozmodriftu, ktorej základy som položil ja osobne. Dnes ho v skratke prezentujem pred verejnosťou prvý raz, akoby to mala byť obrazná kytička položená na Einsteinov hrob pri dnešnej príležitosti.

V čom spočíva podstata príspevku teórie kozmodriftu k tomuto problému?

Zistil som, že ak zohľadníme isté fyzikálne súvislosti, hodnota ohybu svetla v gravitačnom poli podľa klasickej Newtonovej teórie gravitácie JE V ZHODE s hodnotou ohybu svetla, vypočítanou podľa Einsteinovej formálnej všeobecnej teórie relativity.

Všimmol som si ešte zamladi, že v priebehu historického vývoja fyziky došlo k neúplnému pochopeniu pohybových zákonov (pre všetky hmotné objekty všeobecne) ako aj zákonov interakcie medzi nimi, a to predovšetkým pri skupine hmotných telies s vnútornou látkovou štruktúrou.

Hoci ústredným fyzikálnym pojmom vo všetkých oblastiach fyziky je pojem energie, nikdy doteraz nebola tomuto závažnému faktu venovaná náležitá pozornosť. Preto je dodnes možné, že najvýznamnejší svetoví fyzici – bez mihnutia oka – lakonicky konštatujú, že „nevieme, čo je to energia“ a bez akýchkoľvek zábran produkujú čoraz fantastickejšie a nezmyselnejšie teórie v úmysle sformulovať tzv. „teóriu všetkého“. Veda ako taká, pôvodne z výsostne racionálnej polohy postupne skĺzava do akejsi pseudonáboženskej polohy, kde je možné doslova všetko.

Veď nevyhlásil (svojho času) ktosi: Vaša teória nie je dostatočne bláznivá nato, aby mohla byť pravdivá!?

Miera záznavania objektívneho významu energie nadobúdala postupne čoraz väčšiu odchýlku teórie od objektívnej reality. Jav zotrvačnosti mechanického pohybu bol známy už Galeovi Galileimu a jeho súčasníkom, ale vysvetliť jeho príčinu nevedeli. To rovnako nedokázal so svojím princípom ani Ernst Mach (1838 – 1916), a to, čo je dnes uvedené vo wikipédii o Machovom (slabom i silnom) princípe, je na 21. storočie vlastne hanba. Aj známe Newtonove pohybové zákony vystihujú zákonitosti pohybu len neúplne. (To sa však dá pochopiť, pretože Newtonovi ešte nebol pojem energie známy.)

O Einsteinovi sa hovorilo, že v mladosti uvažoval o tom, čo by asi uvidel, keby sa dokázal pohybovať rýchlosťou svetla. Bol by teda pri čele svetelnej vlny šíriacej sa od konkrétneho svetelného zdroja, a čo by videl?

Vraj predpokladal, že – v zmysle vlnovej teórie svetla – by svetelné vlny v priestore znehybneli, doslova stuhli. A to bol (teoretický) problém. Pretože, ak svetlo predstavuje elektromagnetické vlnenie, kde zmena intenzity elektrickej zložky periodicky indukuje zmenu magnetickej zložky svetelnej vlny ako celku, indukčný proces ustane.

Nevyhnutnou podmienkou indukcie je zmena. Keď však pred Einsteinovým duševným zrakom zmena vymizla (svetelná vlna „stuhla“), stratilo sa fyzikálne opodstatnenie jej existencie. To bol zrejme dôvod, prečo sa rozhodol radikálne postulovať  (napohľad „zdravým rozumom“ nepochopiteľný) predpoklad, že svetlo sa pohybuje vzhľadom na akéhokoľvek pozorovateľa rýchlosťou svetla „c“. Tento krok čiastočne ospravedlňuje fakt, že experimentálne sa tiež zistilo, že pohyb pozorovateľa rýchlosť svetla „c“ naozaj neovplyvňuje.

Ibaže – Einstein si zrejme neuvedomil (keďže nič podobné nikdy nezverejnil), že oná rýchlosť „c“ je len relatívna. A len a len, vďaka tomu, že je relatívna, je voči každému pozorovateľovi-experimentátorovi stála.

Okrem toho, elektromagnetická teória svetla je len fyzikálny model. Niektoré experimenty naznačujú, že svetelné lúče sú vlastne prúdmi hmotných častíc (podľa Newtona korpuskúl, podľa Einsteina fotónov). To je dôvod, prečo sa zvykne hovoriť o duálnej povahe svetla. No, nech je to akokoľvek, je zrejmé, že medzi svetlom a hmotnými objektami (telesami) s vnútornou látkovou štruktútou existuje zásadný rozdiel. Je teda pravdepodobné, že fyzikálne sily – medzi nimi napríklad gravitácia – pôsobia na svetlo i na bežné hmotné telesá ROZDIELNE.

Predpokladajme, že „vnútorná štruktúra“ svetla je podstatne jednoduchšia ako vnútorná štruktúra bežných hmotných telies. Ak na bežné hmotné telesá pôsobí určitá sila, musí súčasne konať prácu ako na zmene pohybu – pozorovateľnej zvonku – tak i na prispôsobovaní vnútorného pohybu atómov a molekúl, v miere zodpovedajúcej zmene vonkajšieho pohybu telesa ako celku. A je vysokopravdepodobné, že potreba vykonanej práce (energie) na zmenu obidvoch druhov pohybu (tzv. energie formy a energie obsahu) je rovnaká.

Žiadne teleso totiž nezmení svoj objektívny pohybový stav bez toho, aby sa súčasne a zodpovedajúco nemenil vnútorný pohyb v ňom. (Práve toto je skutočnou príčinou zotrvačnosti telies. Príčina zotrvačnosti telies teda spočíva v ich vnútri, a netreba ju hľadať v pôsobení iných telies – aj veľmi vzdialených – zvonka. Machov princíp je číry nezmysel.)

Praktickým dôsledkom vyššie uvedeného je, že každá pôsobiaca sila je objektívne dvakrát väčšia, ako si o nej myslíme. Newtonov zákon sily je chybný (chyba však má povahu tzv. systematickej chyby.) Nevadí, že si to v praktickom živote neuvedomujeme, ale bez zohľadnenia tohto faktu sa nám nikdy nepodarí pochopiť skutočné fungovanie vesmíru.

A vedľajším dôsledkom všetkého tu uvedeného je, že na svetelné lúče – teda i na lúče z hviezd, pozorované pri zatmení slnka – gravitácia Slnka pôsobí dvojnásobným účinkom ako by si bol mohol myslieť Newton. Tomu zodpovedá ich dvakrát väčší ohyb, t.j. rovnaký ako ohyb lúčov teoreticky predpovedaný Einsteinom a experimentálne zistený už Eddingtonom.

Poznámka. – Autorov diskusných príspevkov upozorňujem, že prípadné svoje odpovede zverejňujem zaradením na koniec textu predmetného blogu. Nech teda záujemcovia hľadajú odpoveď  na svoj diskusný príspevok nie v diskusii ale na konci blogu. Ďakujem za porozumenie.