Ako to vidím ja

Na Slovensku máme za sebou ďalšie parlamentné voľby, tentoraz, mimoriadne – predčasné. Nemienim teraz jasať (alebo bedákať) nad tým ako dopadli. Chcem sa len zamyslieť nad situáciou, ktorá nastala, a to cez prizmu dojmu, ktorý nastolili masmédiá, a to spôsobom podávania, ako prezentujú slovenskej verejnosti volebné výsledky.

Keď som počul v televíznych novinách (tuším JOJ-ky) „pikošku“, že v jednom volebnom okrsku, kdesi v malej dedinke na východnom Slovensku, skomplikoval voľby hneď zrána roj sršňov, len som si pomyslel, no, prirodzene, ešte nemajú o čom kecať…

Exitpoly-neexitpoly, spať som išiel ešte pred polnocou, pretože novozvolení poslanci to za mňa nedospia. A ráno, čuduj sa svete, na viacerých televíznych kanáloch už bežali všemožné diskusie, poznačené rozumovaním moderátorov a kde-akými (aj) kecami – povedal by som – „politických tajtrlíkov, ktorí vo voľbách takmer neuspeli“, ale už sem-tam na seba navzájom (slovne) útočili.

Dôsledná neúčasť zástupcov víťaza volieb až bila do očí.

Prvé čo ma napadlo bolo, že to je ich prirodzená reakcia na spôsob vedenia predvolebnej kampane voči Smer-u SSD zo strany masmédií.

A tuším, že nie som ďaleko od pravdy.

Robert Fico, so svojou suitou, predstúpil pred televízne kamery na tlačovej besede až o 13. hodine a, v podstate, bol veľmi stručný. – Skončite už so všetkými trápnymi kecami okolo výsledkov volieb a sústreďte sa na to najpodstatnejšie, na logicky prvý povolebný krok, resp. akt, ktorý by mala učiniť prezidentka Čaputová!

Takto doslovne to síce nepovedal, ale jednoznačne špecifikoval, aký krok by to mal byť; a síce hovoril o poverení na zostavenie vlády.

Potom si pamätám, ako na obrazovke rozumoval akýsi úbohý politológ Mesežnikov, ktorý sa už dávno mal poberať svinským krokom preč zo slovenskej hrudy, prinajmenšom za jeho dávnejšie tvrdenie o (údajnej) existencii 210 000 slovenských fašistov – tými mali byť svojho času voliči Mariána Kotlebu a spol. Neviem o tom, že by sa za tieto drísty nejako ospravedlnil, zastávam však názor, že už len týmto sa jednoznačne diskvalifikoval hrať sa na politológa.

Ktovie, či sa mu tá jeho rozstrapatená frizúra neježí aj pri predstave, že Fico predstavuje pre  Západ popri „neskrotnom“ Orbánovi ďalšiu „ťažko ovládateľnú osobu“.

Netrvalo dlho, keď som v ďalších televíznych novinách (tuším, tiež z dielne JOJ 24:) zaregistroval inú, tentoraz ďaleko podstatnejšiu „pikošku“ v súvislosti s parlamentnými voľbami. –

Vo väčšej dedine kdesi ďaleko na východe republiky, predsedníčka okrskovej volebnej komisie vyslovila obvinenie voči inej členke tejto komisie z neprípustného konania. Toto bolo doložené špeciálnym, jednoznačne vyznievajúcim šotom.

Moderátorka novín však vzápätí uviedla ďalší šot, ktorého vypovedacia (a informačná) hodnota bola nulová!

Čo si má človek myslieť, keď mu na televíznu obrazovku naservírujú obraz rozmazanej (zrejme ženskej) postavy, ktorú nemožno ani len jednoznačne identifikovať, ktorá len vyzrie z východu akejsi budovy a potom sa vráti naspäť dovnútra, aby tam zostala stáť otočená chrbtom k divákovi?

Azda sa toto primitívne masmédium nepokúša vnuknúť divákovi kacírsku myšlienku, ktovie čo všetko sa tam dialo, azda by sa malo pristúpiť – ak už nie rovno k zopakovaniu celých parlamentných volieb (snáď by druhý raz dopadli k spokojnosti kohosi dôležitého v pozadí) – nuž aspoň k nejakej variante „floridského prepočítavania hlasov“! A prečo asi? Najskôr kvôli zdržiavaniu procesu vytvárania novej slovenskej vlády. Možno by to bola aj pre Čaputovú vítaná zámienka, prečo počkať s udelením patričného poverenia pre víťaza volieb.

Mnohí sa možno do mňa zadrapia, že nezmyselne fabulujem.

Kašlem na ich kecy.

Kašlem na ne, pri pomyslení, že tieto parlamentné voľby – v termíne na najposlednejšiu možnú chvíľu, „vynútené“ len vďaka nášmu právnemu systému, vlastne ani neboli o nás, o Slovákoch, o našich vlastných potrebách a o našej budúcnosti vo svojej vlasti, ale boli predovšetkým o Ukrajine, resp. o rusko-ukrajinskom konflikte (s ktorým my popravde nemáme vonkoncom nič), ktorý cynicky rozpútal niekto celkom iný, pre svoje vlastné (t.j. pre nás cudzie) záujmy, a ktorý má neustály záujem využívať v tomto snažení našu republiku aj naďalej. A, očividne, na našu vlastnú škodu.  

Preto tá neutíchajúca snaha o ďalšie balamutenie väčšiny obyčajných Slovákov.

Róbert Fico to dobre vie.

Terajšie parlamentné voľby predstavujú len akýsi prelom vo vytrvalom boji všelijakých prozápadných progresícov proti racionálnejšie zmýšľajúcim ľuďom, ktorých momentálne na Slovensku zastupuje (aj) Fico.

Ak chce Fico a spol. obstáť aj v nasledujúcich parlamentných voľbách (dúfajme, že regulárne až o štyri roky), musí si počínať už len maximálne pragmaticky a aj podstatne čestnejšie ako v predchádzajúcich obdobiach, keď nereagoval ani na rôzne závažné „prehmaty“ niektorých svojich spolustranníkov.