Toto tvrdenie vychádza z údajov serwera worldometers.info. (Teda, „za koľko som kúpil, za toľko predávam“.)
V roku 2010 dosiahla globálna ľudská populácia „magické“ číslo sedem miliárd. Už vtedy bolo známe, že v súčasnosti sa ľudstvo množí tempom jedna miliarda za tucet rokov. V apríli 2017 nás bolo už sedem a pol miliardy, koncom januára 2017 7,75 miliardy a zajtra, ak je to pravda, prekročíme počet osem miliárd.
Tento trend niekoľko posledných desiatok rokov – populačná explózia – je na pováženie. Trvalo draj dvesto tisíc rokov, kým ľudstvo dosiahlo miliardovú populáciu. Potom – za necelých dvesto rokov – počet ľudí vyskočil na sedem milárd. Spúšťačom tohto neúmerne rýchleho rastu bola priemyselná revolúcia vo Veľkej Británii, začínajúca okolo roku 1750. Samotná Veľká Británia dokázala zdvojnásobiť svoju dovtedy prakticky stabilnú populáciu za púhych sto rokov.
Už anglický ekonóm Thomas Malthus (1766 – 1834) vyslovil vo svojej populačnej teórii obavy z problémov, ktoré tento exponenciálny rast môže spôsobiť. Vo svojich úvahách vychádzal z premisy, že kým počet ľudí narastá exponenciálne, poľnohospodárska produkcia vzrastá len lineárne.
Mnohí súčasní teoretici zaoberajúci sa otázkou populačnej explózie tvrdia, že jej charakteristických dôsledkov – hladu a chudoby – sa netreba obávať, pretože (vraj) ľudská vynaliezavosť ich dokáže s pomocou vedy a techniky odstrániť. Čiastočne, ale – čo je hlavné – s najväčšou pravdepodobnosťou len dočasne, sa to aj darí. Ale iní odborníci poukazujú na ďalšie problémy s tým spojené, s ktorými sa pôvodne nepočítalo.
Dnes sú veľmi podstatnými fenoménmi znečisťovanie životného prostredia, tzv. globálne oteplovanie, energetická kríza a rýchle vyčerpávanie surovinových zdrojov. Problémy s nimi spojené, synergicky narastajú.
Rýchlosť populačného rastu v posledných desaťročiach predstavuje jednu miliardu ľudí za približne dvanásť rokov (a tento interval sa skracuje). Pritom, aktuálne tempo ťažby ropy je rádovo jedna miliarda za dvanásť dní. Ropné náleziská sa vraj ťažia tisíckrát rýchlejšie v porovnaní s akumuláciou tohto fosílneho zdroja energie v priebehu geologických dôb. Je to ukážkový príklad tzv. koristníckeho využívania nerastných zdrojov. Súčasné známe svetové zásoby ropy môžu byť takto vyťažené za púhych štyridsať rokov.
Preto je výsostne aktuálna potreba nahradiť model koristníckeho spôsobu využívania prírodných zdrojov (nie len nerastných) modelom založeným na trvalej rovnováhe medzi možnosťami prírody a oprávnenými potrebami ľudstva.
Bezbrehé koristenie „z prírody“ sa už dnes viditeľne stáva nesmierne riskantným – najmä pre prípad, že ľudstvo nedokáže v dohľadnej dobe uspokojivo vyriešiť svoje problémy technickými prostriedkami.
Očakávania od možností súčasnej vedy a techniky v tomto smere sú nesmierne veľké (v Európe – v „rajóne EÚ“ – priam super-ambiciózne), ale reálny trend je celkom iný.
Aby som neutopil skutočný charakter tohto trendu v mori (zbytočných) slov, spomeniem len dva-tri pojmy zásadného významu. Nimi, ani nie tak dávno, argumentovali tlčhubí politici rôznorodého „kalibru“, v záujme udržania si vedúceho postavenia v spoločnosti, dúfajúcej v ich „spasiteľské“ schopnosti. Títo, naviac, boli (a aj sú) podporovaní rôznymi nadšencami – rýchlokvasenými (pseudo)odborníkmi z kadejakých ideových hnutí a spolkov. Ale nič nepomáha.
Aká je teda skutočnosť? –
Najprv sme sa mali čo napočúvať kecov o „trvalo udržateľnom rozvoji“. – Podľa tejto predstavy bude naša budúcnosť – a vôbec budúcnosť celého ľudstva – stále lepšia a už len lepšia.
Keď tlčhubovia pochopili, že to bude sotva reálne, zmenili svoje kecy na pesničku o „trvalo udržateľnom stave“. Ako takýto stav dosiahneme? Celkom jednoducho. – Najprv, napríklad, v záujme odvrátenia globálneho oteplovania znížime emisie oxidu uhličitého na nulu (!). Nadšencom a priam sfanatizovaným prívržencom tejto zdanlivo vábnej idey pritom nevadilo, že vonkoncom nerozumejú objektívnym zákonitostiam prírody, napríklad, kolobehu uhlíka v prírode.
A kam spejeme dnes?
Z každého kúta, kam sa pozrieme, na nás zazerá strašidlo zvané kríza!
Ak nás (resp. vás) bude o ďalších dvanásť rokov o deviatu miliardu viac, situácia bude ešte povážlivejšia.
Odpoveď nicku „Milan1“:
Bol by som rád, keby ste mali pravdu. Demografické prognózy, ktorým veríte, sú možno reálne. Neuvádzate však nič „uchopiteľné“ k trendu „udržateľný rozvoj-udržateľný stav-kríza (= neudržateľný stav)“. Iba vkladáte (ničím nezaručenú) nádej do budúcich technológií. A to je, vzhľadom na súčasný vývoj globalizácie, ktorá by mala priniesť riešenie súčasných problémov, dosť málo. Uvážme, že nerovnomerný vývoj v priebehu svetových dejín až doteraz umožňoval využívať zaostalejšie národy a prírodné bohatstvo ich oblastí zo strany vyspelejších národov. O tom bolo otrokárstvo, kolonializmus, neokolonializmus, koniec-koncov aj dnešný kapitalizmus „ako taký“. Vyspelejší riešili svoje problémy na úkor zaostalejších. Svoje problémy „exportovali“ (aj stále „exportujú“) do rozvojových krajín (trebárs aj pod zámienkou „vývozu demokracie“). Ako však globalizácia pokračuje, možností kam (a na koho) svoje vlastné problémy presúvať radikálne ubúda. Ak sa toto nevyrieši, čoskoro nezostanú potrebné zdroje na kvalitnejší život ani pre terajších osem miliárd ľudí.