Erik Majerčák, vo svojom článku (29.3.)„Ideme do stredoveku ekonomicky, úrovňou riadenia do otrokárstva, či do fašizmu“ vyslovil niekoľko závažných argumentov, nad ktorými sa hodno zamyslieť skôr ako bude neskoro.
V úvode, v súvislosti s významom energie, (veľmi výstižne, ale najmä pravdivo) konštatuje: „Základom každej ekonomiky je energia. Energetické zdroje nahrádzajú ľudskú prácu a čím je nižší podiel ľudskej práce a vyšší podiel spracovanej energie z prostredia vo výslednom produkte, tým vie spoločnosť viac obslúžiť svojich obyvateľov, je produkčne vyspelejšia, atď.“
Ďalej tvrdí, že: „Väčšina technológií je bežným ľuďom neprístupná z hľadiska jej pochopenia, väčšinou je tajná a nedostupná k realizácii bežným firmám „na úver“. Robí to iba tam niekto, tam za hranicami ďaleko, a keď máme k tomu prístup, tak na úrovni spotrebiteľa.“
A tiež, s obavami, poukazuje na dnešný trend znižovania spotreby energie. (Odporúčam čitateľovi prečítať celý ten článok; je originálny hĺbkou predostretých problémov i štýlom ich podania.) – [https://erikmajercak.blog.pravda.sk/2022/03/29/ideme-do-stredoveku-ekonomicky-urovnou-riadenia-do-otrokarstva-ci-do-fasizmu/]
Prečo je pre nás energia, resp. jej potreba, tak dôležitá?
Každá doteraz známa civilizácia nenávratne zmizla v prepadlisku dejín, hoci existovali v takmer dokonalej rovnováhe s prírodou. Historici študujú z dostupných prameňov okolnosti ich vzniku i zániku a stupeň rozkvetu v ich vrcholnom období. Vždy sa však jednalo o civilizácie pôsobiace na obmedzenom území. V súčasnosti existuje prakticky len jedna -globálna – civilizácia. Ľudstvo sa rozmnožilo po celom svete až tak, že sa doslova premnožilo (na budúci rok nás už bude osem miliárd).
Je to možné vďaka výdobytkom vedy a techniky, ktoré umožnili napríklad vysokoproduktívne intenzívne poľnohospodárstvo s využitím umelých hnojív a rozsiahleho strojového parku. To však znamená, že sa už nesnažíme žiť v rovnováhe s prírodou. V priemyselnom merítku vyrábame mnohé umelé produkty a vekmi naakumulované zdroje prírodných surovín drancujeme rýchlejším tempom, než akým tempom sa tvoria. A nato je potrebné ohromné množstvo energie.
Preto je energia (v jej najrozličnejších formách) pre nás životne dôležitá a najvýstižnejším prívlastkom dnešnej globálnej civilizácie je – technická.
Ani dnešné, kedysi – a ešte aj do nie tak dávna – nepredstaviteľné technické možnosti, podložené vedeckými poznatkami, však nie sú schopné odvrátiť nebezpečenstvo zániku našej civilizácie, ktoré neustále narastá v dôsledku vyčerpávania zdrojov surovín a nebývalej devastácie životného prostredia (tiež už v globálnom merítku).
Spejeme do obdobia akéhosi pomyselného Armagedonu. Niektorí alarmisti varujú, že „pílime pod sebou konár“. Ja by som skôr povedal, obrazne, že sa uberáme po čoraz tenšom konári – ktorý sa už pod nami povážlivo prehýba – smerom k jeho koncu.
Zachrániť nás pred nevyhnutným pádom by mohli jedine veda a technika, ale zisťujeme, že „na to dnes nemajú“. Najvýznamnejšie vedecké objavy a technické vynálezy sa uskutočnili (spolu s dvomi svetovými vojnami) ešte v prvej polovici 20. storočia. Odvtedy, dá sa zjednodušene povedať, vznikli len nejaké nové technológie a rôzne technické aplikácie v podobe spotrebičov energie. Farebné televízory, mobilné telefóny ani počítače samé osebe túto povážlivú situáciu nevyriešia. Maximálne môžu ľuďom spríjemniť čas, ktorý ešte zostáva do konca tohto neudržateľného systému.
Hoci má dnešná globálna civilizácia oprávnený prívlastok „technická“, až príliš mnoho ľudí nemá o možnostiach vedy a techniky (limitovaných pôsobením objektívnych prírodných zákonov) reálnu predstavu, a je úplne jedno, čo to spôsobilo. Preto sme dnes svedkami naivných pokusov “protestovať za budúcnosť“, do ktorých je pobádaná predovšetkým školská mládež. A tiež pokusov – tvárou v tvár závažným technickým problémom – „vydemonštrovať“ si pokrok hulákaním a pajácovaním v uliciach namiesto toho, aby sedeli v školských laviciach a snažili sa čím skôr si osvojiť čo najväčšie množstvo prakticky upotrebiteľných vedomostí. A pomocou nich hľadať východisko z problémov pre svoju i všetky nasledujúce generácie. Pochybujem, koľkí z nich vedia o kolobehu uhlíka v prírode, prvku, ktorý je základom živej prírody. Protestujú proti zemnému plynu, že je to fosílne palivo, netušiac, že – keď si prdnú – vyprdnú špetku metánu. Proste, sami sú myslením fosílie.
Hľadanie reálnych východísk z problémov. Podstatným dielom v tomto úsilí môže prispieť aj jednotlivec.
Nemám žiadne ilúzie o tom, koľko ľudí si dnes uvedomuje prínos vedca-vynálezcu Nicolu Teslu spred sto rokov. Nie, nebol to Einstein s jeho teoretickými špekuláciami, ale Nicola Tesla, ktorý „daroval“ ľudstvu striedavý elektrický prúd spolu s návodom, ako ho generovať i využívať na užitočnú prácu prostredníctvom elektromotorov.
Dnes, keď si položíte otázku, čo podobne významné by sme ešte mohli vykonať, bude sa vám zdať, že je to beznádejné – všetko už bolo vynájdené. (Tento pocit mal už v r. 1875 riaditeľ patentového úradu v USA, preto sa rozhodol pre odchod zo svojej funkcie.)
Dnes sa až príliš mnoho vedcov – či skôr vedátorov – zaoberá výskumom, ktorého výsledky nie sú prakticky využiteľné. Pred riešením recyklácie odpadu (taká banalita!), napríklad, uprednostňujú radšej otázky okolo kolonizácie Marsu, hľadanie najvzdialenejších objektov vo vesmíre alebo meranie zakrivenia priestoru. Lebo, to je napodiv jednoduchšie. Ale odčerpáva to zdroje, racionálnejšie využiteľné pri riešení našich najnaliehavejších potrieb.
Pritom, hľadané východiská z aktuálnych problémov dneška existujú. Ale, na základe vlastných skúseností môžem potvrdiť, že je jednoduchšie niečo praktické objaviť ako dosiahnuť, aby si to „všimli“ ne-technicky založení predstavitelia spoločnosti a iní byrokrati.