Ako to vidím ja

Jedným z „vedľajších“ dôsledkov vojnového konfliktu Rusko – Ukrajina nepochybne bude aj verdikt o definitívnom (možno predčasnom) konci medzinárodnej vesmírnej stanice ISS. Zo strany Ruska sa dá totiž – po vypršaní platnosti všetkých dohôd o spolupráci na ISS (r. 2024) – logicky predpokladať takýto krok ako zákonitá reakcia na všetky ekonomické sankcie, ktoré naň uvalil (a ešte uvalí ďalšie) Západ.

Od začiatku konfliktu na Ukrajine sa americká NASA aj ruská vesmírna agentúra Roskosmos vyjadrili, že v plánovanej spolupráci budú pokračovať. No situácia sa môže napokon vyvinúť aj nečakaným smerom. Šéf ruskej vesmírnej agentúry Roskosmos už údajne naznačil, že Rusko by mohlo medzinárodnú spoluprácu na ISS ukončiť aj predčasne. Dôsledkom by mohol byť „nekontrolovaný zostup“ satelitu na zemský povrch, a to kamkoľvek mimo územia Ruska, pretože tak je nastavená jeho orbita.  

NASA vraj už tiež zvažuje možnosti, ako udržať ISS na orbite bez Rusov. Nateraz je Rusko  pre jej prevádzku kľúčové, pretože zodpovedá za jej pohon i kontrolu dráhy letu. K tomu slúžia motory pripojenej vesmírne lode Progress, ktoré sa pravidelne zapínajú a udržujú ISS na nízkej obežnej dráhe približne 400 kilometrov nad povrchom Zeme. USA sa starajú o podporu života a dodávky energie. Aktuálne sú na ISS dvaja Rusi, traja Američania a jeden Nemec.

Ak by mali prebrať kontrolu nad 500 tonovým kolosom ISS, vznikajúcim od r. 1998 postupným pridávaním ďalších modulov k základu vzniknuvšiemu spojením ruského Miru-2 a americkej stanice Freedom, Američania, mohli by jej pohon momentálne zabezpečiť s využitím kozmickej lode Cygnus spoločnosti Northrop Grumman. Aby ju v r. 2031 – po skončení doby jej plánovanej životnosti – nasmerovali riadeným zostupom do bodu Q v Tichom oceáne. Bod Q totiž predstavuje medzinárodne dohodnutý cintorín umelých kozmických telies, ktorých veľkosť im nedovolí úplne zhorieť pri zostupe do zemskej atmosféry.

Bez ohľadu na výsledok vojenského konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou, je už dnes zrejmé, že obdobie intenzívnejšej medzinárodnej spolupráce (minimálne s účasťou Ruska) v blízkom vesmíre končí. Všetky zúčastnené strany (ale aj Čína a India) budú pravdepodobne prehodnocovať (utlmovať) svoje vlastné projekty, a to predovšetkým z ekonomických dôvodov. (Mám neblahé tušenie, že zanedlho nastane ďalšia ekonomická kríza.)

Ekonomika zohráva svoju nezanedbateľnú úlohu vždy a všade. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia situácia vyzerala podobne „nenápadne“, aby sa napokon vykľulo šidlo z vreca von. – Ambiciózny americký plán letov na Mesiac, vyhlásený prezidentom J. F. Kennedym, bol Richardom Nixonom zredukovaný o tri posledné misie (Apollo 18, 19 a 20) tiež predovšetkým z ekonomických dôvodov. Pritom možno s vysokou mierou pravdepodobnosti predpokladať, že pod pláštikom vedeckej časti programu Apollo sa vtedy financoval aj konštrukčný vývoj rakiet s vysokou nosnosťou, zameraný vojensky.

Na druhej strane, aj keď sa v r. 1991 rozpadal Sovietsky zväz, na vesmírne misie tiež razom zostávalo menej peňazí. Kozmonaut Sergej Krikaľov – kvôli záchrane vesmírnej stanice Mir – zostal na nej niekoľko mesiacov dokonca úplne sám. Na Zem sa vrátil až po 311-tich dňoch nepretržitého pobytu vo vesmírnych podmienkach 25. marca 1992 ako „posledný občan Sovietskeho zväzu“, lebo štát z ktorého odštartoval, v čase jeho návratu už politicky neexistoval.

Ak sa dnes hovorí o projektoch na výstavbu kozmických základní a ich trvalé prevádzkovanie na povrchu Mesiaca či o letoch na Mars, dovolím si tvrdiť, že sa všetky tieto fantazmagórie budú teraz odsúvať za vzdialenejšie časové horizonty. A prečo? Pre ich ekonomickú nákladnosť a nenávratnosť.

Veda je síce pekná vec, ale len v dobrých časoch, nie dnes. –  Dnes je „moderné“ (a možno aj 100%-tne pravdivé) hovoriť: Dobre už bolo.