Nie je mojou ambíciou hrať sa na anál-ytika, a už vonkoncom nie v oblasti geopolitiky, neoddeliteľne spojenej s plánovaním vojenských stratégií. Naopak, ako vyplynie z obsahu mojich nasledujúcich článkov na blogovisku Pravda.sk, usilujem sa prispieť predovšetkým k zdarnému rozvoju spoločnosti, a to ďaleko hodnotnejšími snaženiami. Keď však vidím (a tuším), kam speje vojnový konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou – keď sa už (niekde menej a inde viac neomalene) naznačuje dokonca možnosť použitia jadrových zbraní – nedá mi, aby som sa nepokúsil poukázať na (šikovne podávanú, ale ne-)logickú nezrovnalosť, na ktorej je založená takmer celá hysterická reakcia ekonomických sankcií EÚ voči Rusku. Údajne má slúžiť ako obušok, ktorý donúti Rusko k ústupu od svojich „imperiálnych“ ambícií, aktuálne presadzovaných voči Ukrajine.
Titulok predstavuje parafráza legendárnej hlášky z dobre známeho filmu Jana Hřebejka Pelíšky.
Soudruzi z NDR nedomysleli banálny fakt, že umelohmotné lyžičky nemusia odolať pôsobeniu horúcej kávy.
To „soudruzi“ v USA sú omnoho prešpekulovanejší, a chybu v konečnom dôsledku neurobili oni.
Maslo na hlave zostáva bruselským „soudruhům“, ktorí sa od nich nechali nepremyslene nakriatnuť na rozhodnutie o ekonomických sankciách zo strany jednotlivých členských štátov EÚ voči Rusku. Stalo sa tak – a to priam živelne – na základe podsunutého a „filištínsky“ zdôvodneného predpokladu, totiž, že kto obchoduje s Ruskom – prispieva mu na financovanie vojny s Ukrajinou! Akoby Rusko – do posledného centa – vynakladalo všetky príjmy zo Západu na vojnový konflikt na Ukrajine, ktorý rozpútalo akoby takpovediac „s holým zadkom“ – bez náležitého materiálneho a finančného zázemia! Akoby ani nechyrovali o pojme, čo je to stratégia.
Pritom, aj Rusi potrebujú zo svojich príjmov za ropu a zemný plyn uhrádzať najprv svoje bežné potreby (mierového) života, ako je to všade inde na svete. Vojnový konflikt, ktorý vedú na Ukrajine, je asi motivovaný inak ako plytvaním nadbytočných peňazí.
Ešte sa živo pamätám na osemdesiate roky minulého storočia. Vtedy sa Rusi naozaj dopustili mnohých chýb. Nie, nemám na mysli Afganistan (koniec-koncov – z tohto ich „dobrodružstva“ sa nepoučili ani stratégovia v USA). V tých časoch bol Kremeľ akýmsi svojráznym geriatrickým zariadením. V kohosi šedivej hlave zkrsla myšlienka, že – v záujme udržania vojenskej rovnováhy síl vo svete – musí „socialistický tábor“ zbrojiť zarovno s USA. Preberali sme to na členskej schôdzi ROH, vedenej vedúcim závodu (tajtrlíkom-alkoholikom so základným vzdelaním, ktorý bol vo svojej funkcii vďaka údajným zásluhám z čias SNP).
Keď som to počul, iba som si v duchu pomyslel:
„Ak toto urobíte, stane sa presne to, za čo sa asi vrúcne a úpänlivo modlia mocenskí stratégovia v USA.“
Ak vynakladalo USA v tých časoch na zbrojenie, napríklad, 15% HDP, Sovietsky zväz – pri nižšej výkonnosti svojej ekonomiky – musel vynakladať na rovnaký účel, povedzme, 35% HDP (tieto čísla sú len ilustračné, nemusia byť pravdivé – pozn. autora). A tie prostriedky museli potom zákonite chýbať v iných oblastiach. Vznikali rôzne hospodárske resty. Dva-tri roky sa taký „stres“ dá vydržať, ale s plynúcim časom sa deficity zákonite akumulujú, až sa to napokon vypuklo prejaví.
Aj sa tak stalo. Začalo dochádzať k rôznym katastrofám ako na bežiacom páse. Nemali síce všetky rozmer Černobylu, ale boli to katastrofy veľkého rozsahu, ktoré socializmu v Rusku na jeho renomé rozhodne nepridávali.
Vtedy som mal neodbytný dojem, že kapitalizmu na Západe – ako sa hovorí – „tieklo do topánok“ a túto nepríjemnú situáciu sa USA pokúsili rozhodnúť pretekmi v zbrojení, kto z koho. Risk im vyšiel. Sovietsky zväz, a vôbec celý socialistický tábor, sa porúčal do prepadliska dejín. Vyhrali.
Dnes začínam mať opäť ten hlúpy neodbytný pocit. Viem, že štátny dlh USA raketovo rastie k hodnote 40 000 miliárd dolárov. Zavreté prevádzky MacDonald-a či KFC na Červenom námestí v Moskve by to nevytrhli; znova im asi nejakým spôsobom „tečie do topánok“. Aký môže byť účinný recept na tento neduh? – Znova vyvolať vo svete svár. Lebo – kde sa dvaja bijú, tam (obyčajne, teraz predovšetkým ekonomicky) víťazí tretí. A, ako zistili na výsledkoch druhej svetovej vojny, víťaziť sa rozhodne oplatí.
Hoci sa vraj história zvykne opakovať, tentoraz sa na „kiks“ podujíma Európska únia. Veď, čo iné to je, byť (v oblasti energeticko-surovinových zdrojov) absolútne nepripravený na rovnocennú alternatívu, a pritom sa pokúšať finančne zruinovať hospodársky kolos ako je Rusko? – Už teraz je viac ako isté: Doplatia na to bežní občania.
Budeme síce „peacemakeri“, ale – obrazne povedané – s holým zadkom.