Z obsahu celej tejto televíznej diskusnej relácie ma najviac zaujala jej záverečná časť, venovaná problematike energetickej bezpečnosti dobudúcna z hľadiska výraznej závislosti Slovenska od dodávok (predovšetkým) zemného plynu z Ruska.
Hosťami diskusnej relácie boli podpredsedníčka vlády Veronika Remišová (Za ľudí) a bývalý minister financií Ing. Ladislav Kamenický (Smer-SD). Z pani Remišovej – povedal by som – „vanula ideológia“, pán Kamenický oplýval realizmom a pragmatizmom podstatne viac.
Pani Remišová neochvejne trvala na požiadavke „odstrihnúť sa“ čím skôr od dodávok zemného plynu (ale, trebárs, aj jadrového paliva) z Ruska. Odhliadnuc od faktu, že to nebude tak jednoduché – veď Slovensko je, spolu s Českou republikou, v dôsledku nie tak dávneho historického vývoja, jednou z najviac plynofikovaných krajín v rámci Európskej únie – je tu otázka, ako diverzifikovať zásobovanie zemným plynom po onom „odstrihnutí“. Predbežne sa ukazuje, že reálnych možností je poskromne a bude to aj drahšie. Okrem toho, s (rozumnou) myšlienkou diverzifikácie dodávok zemného plynu sa Slovensko bude musieť aj tak rozlúčiť, lebo jednu závislosť – od Ruska – nahradí iná – závislosť od USA.
Pani Remišová sa neustále snažila poukazovať na obdobie (v tomto smere) „ničnerobenia“ vlády Smer-SD a na vyzdvihovanie krokov terajšieho ministra hospodárstva, ktorému sa podarilo zabezpečiť zásobu jadrového paliva na bližšie neuvedenú dobu, ako aj na jeho výrazne proklamovanú podporu rozvoja „vodíkovej ekonomiky“ na Slovensku.
Ibaže…! –
Racionálne uvažujúci človek nemôže poprieť, že vládnuci Smer-SD nemal (z pragmatického hľadiska) vlastne dôvod rušiť dohody o dlhodobých dodávkach zemného plynu z Ruska. Jednak, ako už bolo povedané, Slovensko je značne plynofikované, dodávky ruského plynu boli za rozumnú cenu a vidina porovnateľne výhodnej náhrady z inej strany žiadna. A okrem toho, v dnešnej dobe – z energetického hľadiska – sa nejedná len o energetickú bezpečnosť Slovenska na báze zemného plynu.
Povedzme, že sa Slovensko naozaj „upíše“ USA s jeho dodávkami skvapalneného zemného plynu, ktorý potrebujeme predovšetkým na tri základné účely: 1) pre výrobu elektrickej energie (v prípade potreby) v čase energetických špičiek, 2) pre chemický priemysel (napríklad na výrobu vodíka pri syntéze čpavku a následne výrobu umelých hnojív pre poľnohospodárstvo), 3) na vykurovanie úžitkových priestorov.
Tým sa však vôbec nerieši otázka dodávok ropy, ktorej vyriešenie je hádam ešte dôležitejšie ako otázka zemného plynu. Svetové zásoby ropy sa v súčasnosti odhadujú na približne 41 rokov (pozri, napr. worldometers.info), nie je to žiadne tajomstvo. Pragmatickejšie založení politici – aj na čele Európskej únie – blednú pri predstave, čo bude potom. Veď kvôli čomu inému nariadili primiešavať do motorových palív biozložku získavanú z repky olejnej? – Aby sa aspoň trochu oddialil okamžik totálneho „ropného krachu“, pretože jeho dôsledky budú ešte vážnejšie ako nedostatok zemného plynu.
Pani Remišová neustále útočila na „ničnerobenie“ Smeru-SD počas jeho vládnych období. (Pán Kamenický jej kontroval otázkou, čo v tomto smere robí súčasná vládna koalícia.) Keď som počúval tie kecy milej panej, ktorá sa najneskôr o dva roky stane členkou panoptika figúrok typu Frešo (SDKÚ-DS), Procházka (Sieť) a pod., rozhodol som sa – takto verejne – opýtať, čo ona konkrétne urobila pre riešenie týchto ošemetných otázok.
V marci 2020, v prvotnej fáze pandémie Covid-u 19 a hneď ako sa stali členmi novej vlády) som sa obrátil e-mailami na Richarda Sulíka i na ňu s informáciou, že mám konkrétny návrh na účinné riešenie ekonomických strát spôsobených covidom, ktoré budú s faktorom času len a len narastať. Vtedy ešte nebolo ani chýru o nejakej energetickej kríze alebo nebezpečí vojnových rozbrojov v bezprostrednej blízkosti Slovenska.
Richard Sulík mi odpovedal dvomi vetami (môžete si domyslieť, kam ma asi poslal).
Madam Remišová ani vôbec neráčila odpovedať.
Pravda, vtedy som ponúkal návrh, ktorý by nám mohol pomôcť ekonomicky. Dnes, keď počúvam, ako Richard Sulík velebí potenciál vodíka (predovšetkým v doprave), je mi do smiechu. Roky som sa zaujímal o alternatívne zdroje energie, kým sa mi podarilo objaviť spôsob využitia energie tzv. odpadového tepla na rozklad tekutej vody na plynný vodík a kyslík. Keď vám buble z vody vodík len vďaka energii, pokladanej za ďalej nevyužiteľnú a ako takú za odpad, v dnešnej dobe poznačenej energetickými problémami mal by sa o to niekto zaujímať, ale – nezaujíma sa!
Nenadarmo sa hovorí, že ľudia (a spomedzi nich politici zvlásť) sa začnú správať rozumne až vtedy, keď vyčerpajú všetky ostatné možnosti.